Svet je cibuľa s dvomi vrstvami: osobnou a vedeckou

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Určite sa pamätáte na scénu zo Shreka, kde sa snažil oslíkovi vysvetliť, že zlobri sú ako cibule, a teda, majú vrstvy. Z toho vyplývalo, že pre lepšie pochopenie ich osobnosti treba ísť stále hlbšie – jedna vrstva po druhej.

Dnes sa zamyslíme nad podobným prípadom, ale odlišnom v dvoch zásadných veciach: nepozrieme sa na Shreka alebo na svet a vrstvy budú iba dve. Pozrieme sa tzv. dvojúrovňovú teóriu (či teórie), podľa ktorej je svet zložený z vyššej osobnej vrstvy a potom tej hlbšej vedeckej, ktorá vysvetľuje tú prvú, a tieto vrstvy či úrovne sú v komplikovanom vzťahu.

Dve úrovne sveta

Tento pohľad na svet ako dvojúrovňový je vám určite všetkým známy, len ste možno netušili, že nie ste vôbec sami v pociťovaní radosti či úzkosti, ktorú vám prináša.

V kocke ide o toto. Zdá sa, akoby sme žili v dvoch paralelných svetoch. V jednom svete, žijeme ako osoby, ako ľudia s právami a povinnosťami, túžbami, záujmami, snami. Kráčame, padáme, trpíme, snažíme sa a niekedy sa nám niečo aj podarí. Inými slovami, žijeme vo svete hodnôt, morálky a racionality.

Odmietame utrpenie, cynizmus a inštrumentalizáciu a na druhej strane túžime po láske, pochopení, odpustení či poznaní. Náš život sa javí akoby mal nejaký cieľ, vzhľadom na ktorý sa rozhodujeme a často sa vieme rozhodnúť nesprávne a za zlyhania nesieme primeranú zodpovednosť. V tomto svete sa radíme s priateľmi, tešíme s rodinou, hráme hry a knihy čítame niekedy len tak pre potešenie.

Na druhej strane je tu ale svete, alebo druhá hlbšia vrstva toho istého sveta, a tu sa naša skúsenosť radikálne mení. Svet sa stáva vedeckým a kvantifikovateľným. Osobné teplo strieda neosobný chlad, ale ten už nemá ani negatívnu, ani pozitívnu hodnotu — jednoducho je.

Hovoríme o svete hodnotovej neutrality; svete, kde sa nerozhoduje, pretože všetko riadia deterministické zákony a nie je tu potrebná preskriptívna morálka, iba vysvetľujúca deskriptívna teória. Ak sa na seba pozriete v zrkadle, neuvidíte viac strach či odhodlanie, ale uvidíte sa ako študijný predmet, ktorý je rozložiteľný na stále menšie a menšie časti cez orgány a molekuly až k atómom a kvarkom. Tento svet určujú termodynamické zákony a príťažlivá láska je premenovaná na gravitáciu.

Toto sú v skratke dve vrstvy sveta, v ktorom žijeme a inými slovami by sme mohli hovoriť o makro a mikroúrovni. V rámci tejto dvojúrovňovej teórie podľa mnohých platí jednoduchý princíp: nižšia vrstva je koniec koncov to, čo vysvetľuje vrstvu vyššiu.

Napríklad: moja radosť je ultimátne kauzálne vysvetliteľná neosobnými faktormi a láska je len silná evolučná ilúzia. Inými slovami, vyššia vrstva nášho svete, kde žijeme podľa istých hodnôt je svetom zdania a preludov – veci sa nám nejako javia a my si myslíme, že ako sa nám javia je to, akými v skutočnosti sú. Ale, dodala by táto teória, pod touto iluzórnou vrstvou je ďalšia vrstva a je to práve tá, ktorá obsahuje reálny pohľad na veci, ktoré nielenže často nie sú také, akými sa javia ... niektoré z nich dokonca existujú len iluzórne.

Čo je to úsmev? Nuž, existujú ústa, pery a tvár, ktoré sa vedia synchronizovane hýbať, ale kde predne je úsmev? Niekto by dokonca povedal, že sa neusmievame ústami, ale očami! A podobne by sme sa mohli reduktivisticky pozrieť na metaforický význam slova srdce.

Je ale tento princíp, že vedecká úroveň vysvetľuje tú osobnú pravdivý? Je vedecký obraz sveta kompletný? Ak áno, neboli by sme potom takpovediac cudzincami vo vlastnom svete? Ak je vedecká úroveň kompletná a vyčerpáva všetky vysvetlenia, čo by v takomto svete znamenalo byť človek, dobre žiť, správne konať a myslieť?

Pozrime sa teraz na pôvod tohto dualistického pohľadu na svet, čo nám pomôže nájsť náznak odpovede, či je spomínaný princíp pravdivý a či vlastne na tejto teórii záleží,

Descartes, Hume a Kant

Mohli by sme samozrejme povedať, že tento dualistický pohľad tu bol nejakým spôsobom vždy, ale nie vždy boli tieto dva aspekty nášho sveta v takom silnom kontraste ako dnes. Tento kontrast sa začal prebúdzať v dobách René Descartesa, ktorý rázne oddelil svet mentálny od toho materiálneho a následne sa prehĺbil a jasnejšie formuloval v spisoch Davida Humea a Immanuela Kanta.

V kocke išlo v začiatkoch o rozdiel medzi faktami a hodnotami, a teda o tzv. is-ought gap — priepasť medzi tým, čo je a tým, čo by malo byť. Hume bol jeden z prvých, ktorý túto priepasť jasnejšie prebádal a jeho záverom bolo tvrdenie, že nie je prirodzene možné vyvodiť čo by sme mali robiť (našu morálku) z toho, akým svet je (vedecké skúmanie).

Tejto vyvodzovacej snahe sa niekedy hovorí aj naturalistický faul (z ang. naturalistic fallacy), ale toto označenie je nesprávne, keďže tento faul sa netýka toho, o čom písal Hume, ale až toho, čomu sa o niekoľko storočí neskôr venoval iný britský filozof G.E. Moore.

Kant na tento Humeov skepticizmus nadpojil a možno si ešte pamätáte na jeho rozdelenie medzi phenomena a noumena — teda svetom, ako sa nám javí a svetom, aký v skutočnosti je.

Podľa Kanta sú náš rozum a jeho schopnosti limitované na svet zdania a akým v skutočnosti je nebudeme nikdy vedieť. Sme ako ryby v akváriu, ktoré z neho nevedia vyjsť von, aby ho mohli skúmať.

Wilfrid Sellars

Jedna z nedávnych formulácii tejto dvojúrovňovej teórie pochádza z pera amerického filozofa Wilfrida Sellarsa (1912-1989), ktorý strávil väčšinu svojho akademického života na Pittsburskej univerzite. Sellars je tiež myšlienkovým otcom tzv. pittsburskej filozofickej školy, ktorej členmi sú tiež súčasní filozofi ako Robert Brandom, John McDowell či Patricia Churchlandová.

Sellars nehovorí ani o dvoch paralelných svetoch či úrovniach, ale hovorí o dvoch obrazoch. Svet podľa neho vidíme dvojako. Prvým obrazom je tzv. manifest image, teda očividný obraz vecí, ako sa nám javia v každodennom živote a druhý obrazom je scientific image, ktorým je už spomínaným vedeckým pohľadom.

Sellars má pre tieto dva obrazy aj výstižné a dovystľujúce synonymá. Vedecký obraz „ríšou zákonov“ (z ang. realm of laws) a očividný obraz sveta nazýva „priestorom dôvodov“ (z ang. space of reasons). Cieľom filozofie je podľa neho tieto dva obrazy zrozumiteľne skombinovať, a to podobne ako keď si v 3D kine nasadíte špeciálne okuliare.

Čo tieto dva obrazy teda rozlišuje je kľúčový rozdiel medzi slovom zákon či zákonitosť a dôvod. Zoberme si ako príklad človeka. Človek nachádzajúci sa v priestore dôvodov je osobou, ktorá svoje rozmýšľanie a konanie odôvodňuje, čo v praxi znamená, že príčinou nášho konania sú naši úmysly, ktoré sú našimi rozumnými dôvodmi.

Súčasne sme ako ľudia aj súčasťou ríše zákonov a nevyhnutne podliehame tým istým prírodným silám ako čokoľvek iné. Môžem mať veľmi silnú vôľu a ešte silnejšie dôvody, ale myslieť si, že pri skoku z útesu vzlietnem je až príliš vzletná myšlienka.

Položme si na záver už dve spomínané otázky. Záleží vôbec na tejto dvojúrovňovej teórii? Je princíp, že vyššia úroveň je zredukovateľná na nižšiu nevyhnutne pravdivý?

Z toho čo bolo povedané podľa mňa vyplýva, že na tejto teórii záleží práve preto, že naša každodenná skúsenosť nasvedčuje jej pravdivosti. Vzhľadom na súčasný stav nášho vedeckého poznania nie je možné nesúhlasiť s vedeckým obrazom sveta a jedným z dôvodov je jeho silná vysvetľovacia schopnosť, ktorá viedla k mnohým už dnes každodenným technologickým výdobytkom, ako napríklad smartfón či počítať, cez ktorý ma práve počujete.

Na druhej strane, je ale nevyhnutne pravda, že náš osobný hodnotový svet je úplne zredukovateľný na nižšiu vedeckú úroveň a tým stráca svoje čaro autenticity a slobody?

Dovolím si povedať, že toto je jedna z tých veľkých otázok, na ktorú nielen že neexistujte jednoznačná odpoveď, ale že skutočne komprehenzívna odpoveď by si vyžadovala koncepty a slovnú zásobu, ktorú možno nikdy nebudeme mať.

Tri možnosti dvojúrovňového zmieru

I tak ale načrtnem tri z mnohých možností, ako sa dá k tomu problému pristúpiť a tieto možnosti sú vlastne tými spomínanými Sellarsovými 3D filozofickými okuliarmi.

Po prvé, možno sa vám aj život javí tak, že sa zdá, že máte osobné dôvody na vaše každodenné konanie, ale i tak viete, že je to ilúzia a sme bábkami v rukách fyzikálnych zákonov, Freudovho nevedomia, Marxovych triednych sporov alebo Heglovej historickej dialektiky.

Po druhé sa môžete domnievať, že i keď žijeme v deterministicky podmienených telách, to na čom naozaj záleží je naša myseľ, ktorá toto telo šoféruje ako auto a naša myseľ má okrem iným schopností aj tú, že vytvára hodnoty, podľa ktorých potom žijeme. To kým sme záleží na tom, kým chceme byť a toto chcenie je samozrejme úlohou našej mysle.

Tretia možnosť ako pristúpiť k našej dvojúrovňovej teórii je stretnúť sa na pol ceste. Áno, je síce pravda, že príroda a naša biologická prirodzenosť obmedzuje spôsob nášho konania a rozmýšľania, ale aj napriek tomu s ňou vieme žiť v harmonickej symbióze a stále sme schopní slobodných, teda disciplinovaných rozhodnutí, ktoré nie sú vecou inštinktu, ale nášho špecifického ľudského rozumu.

Našli ste sa v jednej z týchto troch možností? Alebo v inej? Kdekoľvek je vaše miesto, verím, že so mnou v tomto bode súhlasíte, že otázke takéhoto dvojvrstvového pohľadu na svete sa nedá len tak ľahko uniknúť a že súčasné nie je možné, aby tu a teraz nemali už vlastnú odpoveď, v rámci ktorej žijete.

Použitá a odporúčaná literatúra