SME
Streda, 25. november, 2020 | Meniny má KatarínaKrížovkyKrížovky
PODCAST PRAVIDELNÁ DÁVKA

Prečo sme podľa postmodernizmu všetci len text

Postmodernizmus aj dnes ovplyvňuje naše premýšľanie nad svetom.

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Postmodernizmus bolo filozofické hnutie aktívne prevažne v 60tych rokoch minulého storočia, ktoré postavilo osvietenstvo a jeho východiská na hlavu, podobne ako obrátil Marx hore nohami Hegla.

Dnes si povieme o základných znakoch tohto hnutia, tiež o jeho najznámejšom predstaviteľovi a jeho metóde dekonštrukcie a na záver zhodnotíme jednu jeho slabinu.

Ak som v úvode povedal, že postmodernizmus odmietol osvietenské východiská, čo vlastne osvietenstvo, hlavne to francúzske, tvrdilo? V prvom rade, verilo v existenciu absolútnych a univerzálnych právd o svete a nielen v ich existenciu, ale v ľudskú schopnosť objektívne ich poznať. Ako?

Skryť Vypnúť reklamu

Určite nie emočne či sentimentálne alebo osobnou skúsenosťou, ale racionálne, našim rozumom, ktorý má z pohľadu osvietenstva centrálne postavenie. Svet opisujú isté absolútne pravdy, tie vieme rozumom spoznať a konanie v súlade s nimi bude viesť k možnosti celospoločenskému progresu, ktorý je cieľom osvietenského politického spoločenstva.

Postmodernizmus tieto východiská síce odmieta, ale definovať ho iba cez ich negáciou by nebolo úplne výpovedné. Pokúsim sa ho teda predstaviť inak a to cez pohľad na to z čoho vlastne vychádza. Na akým myšlienkach postmodernizmus stavia? Pozrime sa na štyri z nich.

Štyri postmoderné myšlienky

Po prvé, postmodernizmus odmieta možnosť priameho, nesprostredkovaného vzťahu medzi nami (našou mysľou a jazykom) a svetom. Inými slovami odmieta to, čo americký filozof minulého storočia Wilfred Sellars nazval „myth of the given“ (teda, mýtus samozrejmosti) a skepticizmus voči tomuto mýtu prejavili aj filozofi ako David Hume, Immanuel Kant či George Hegel — a určite v tejto veci odporúčam 89. dávku.

Skryť Vypnúť reklamu

Podľa tohto mýtu je naša myseľ schopná samozrejmého poznania, teda nie je tabula rasa, čistou tabuľou Johna Lockea, ale nejaké poznanie je jej vopred dané. Tým pádom by toto poznanie nebolo ničím sprostredkované, ani mysľou samotnou, teda prostredníctvom nášho jazyka a myšlienok. Postmodernizmus ale túto možnosť odmieta.

Zamyslime sa napríklad nad stolom, za ktorým teraz sedím. Poznám ho priamo? Určite nie, keďže tento objekt je mi sprostredkovaný cez abstraktný koncept 'stôl', ktorý je v mojej mysli. A toto je druhá myšlienka, na ktorej postmodernizmus stojí.

Naša myseľ a svet sú vo vzťahu prostredníctvom konceptov a koncept je to čo v našej mysli zjednocuje viacero vlastností do jeden veci, do nejakého „predmetu“ či „objektu“ nášho myslenia – ako napríklad už spomínaný stôl.

Skryť Vypnúť reklamu

Poznanie stola tak nie je niečo dané mojej mysli ako samozrejmosť, ale je to niečo, na čom sa moja myseľ podieľa a ako koncept to konštruuje; teda doslovne: koncipuje. Inými slovami, sme mentálnymi inžiniermi zmysluplnosti vecí okolo nás. O čom je toto ale pravda? Ide o stoloch? Nie, podľa postmodernizmu je toto pravdou o všetkom a to dokonca aj o nás samých.

Táto koncepčná aktivita je prítomná vo všetkom a to i v našom chápaní samých seba a príkladom je tu spor, ktorý má postmodernizmus s Descartesom. Jeho neomylné chápanie sveta, založené na sebapoznaní cez cogito ergo sum, bolo takpovediac egocentrické a postmodernizmus s ním má problém vo viacerých rovinách.

Na rozdiel od Descartesa tvrdí, že pochybovať môžem aj sám o sebe, keďže toto poznanie je sprostredkované cez koncepty, teda jazyk, a tej je spoločenský konštrukt. Sebapoznanie cez pochybovanie tak nie je neomylným základom, keďže nemôže stáť na priamom poznaní seba samého; to je vždy koncepčne sprostredkované a teda decentralizované, čo protirečí Descartovmu egocentrizmu. A je to práve táto decentralizácia od ega smerom k spoločnosti, ktorá je treťou myšlienkou, na ktorej sa postmodernizmus zakladá.

Skryť Vypnúť reklamu

Štvrtá a posledná myšlienka, ktorú chcem spomenúť, je odpoveďou na už čiastočne zodpovedanú otázku pôvodu našich konceptov. Koncepty prichádzajú z jazyka, ale jazyk vychádza zo spoločnosti.

Jazyk je spoločenský, teda sociálny konštrukt a je nástrojom, ktorý sme vyrobili my. Je to náš výmysel a vynález – a môžeme povedať, že jeden z tých najlepších.

Pozrime sa teraz na aplikáciu postmodernizmu vo filozofii asi jej najznámejšieho zástupcu, francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu (1930-2004), ktorého možno viacerí poznáte v asociácii so slovom dekonštrukcia. Predtým si ale ešte raz sumarizujme štyri spomenuté myšlienky, ktoré postmodernizmus definujú:

Po prvé, myseľ sa aktívne podieľa na chápaní vecí. Po druhé, sprostredkovateľom medzi mysľou a svetom sú koncepty. Po tretie, koncepčná aktivita je decentralizovaná na spoločnosť. A po štvrté, koncepty sú účelovým sociálnym konštruktom.

Skryť Vypnúť reklamu

Praktický postmodernizmus Jacquesa Derridu

Derrida sa okrem iného preslávil dvomi tvrdeniami: Všetko je text; a že mimo textu nič neexistuje. Čo tým myslel a v prečo sú tieto tvrdenia kľúčové pre postmodernizmus?

Ak si pripomenieme náš koncept 'stôl', je možné povedať, že aj stôl je text? V akom zmysle? Podľa Derridu je jazyk systémom rozdielov, a teda koncept 'stôl' slúži napríklad na odlíšenie rozdielov medzi tým, čo stôl je a čo stôl nie je. Samozrejme, rozdiely existujú aj medzi rôznymi druhmi stolov a 'stôl' môže byť použitý aj metaforicky, napríklad nejaká divadelná hra sa môže volať "Stôl".

Jazyk ako systém rozdielov tak tvorí istú štruktúru a text je práve takou štruktúrou, ktorá spája nespočetné množstvo konceptov, a teda myšlienkových predmetov ako náš 'stôl'.

Skryť Vypnúť reklamu

A tu prichádza jedná zásadná vec. Podľa Derridu síce jazyk odkrýva alebo tvorí túto štruktúru, ale jazyk nám nehovorí nič o tom, na čo sa táto štruktúra vzťahuje; čoho je to štruktúra. Čo sú tie predmety, ktoré ju tvoria? Nuž, jazyk vie povedať do akej kategórie isté koncepty spadajú, aké sú medzi nimi vzťahy, ale čo sú tie veci, o ktorých hovorí, samé o sebe? Čo je to vlastne stôl? Čo je jeho reálnou podstatou mimo štruktúry nášho jazyka?

Hlbšia otázka, ku ktorej tu smerujeme je táto: Aký je vzťah medzi touto jazykovou štruktúrou, teda textom, a realitou?

Podľa Derridu a postmodernizmu na to náš jazyk nevie dať odpoveď, keďže nevie takpovediac opísať sám seba inak ako sebou samým. Je teda aj náš stôl text? Áno, pretože je definovateľný iba v rámci istej jazykovej štruktúry, ktorá dáva do systematického vzťahu rozdielnosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Existuje niečo mimo text? Ak existencia nejakej veci predpokladá, že ju nedokážeme spoznať priamo, ale sprostredkovane cez koncepty a tie sú nevyhnutnou súčasťou spoločenskej jazykovej štruktúry, tak potom nie. Nič mimo text neexistuje.

Vráťme sa v závere na úplný začiatok a pozrime na to, ako postmodernizmus neguje osvietenstvo.

Postmoderná negácia osvietenstva

Z toho čo bolo povedané vyplýva jeden radikálny postmoderný záver. Ak je pravda, že všetko je len text a nič mimo neho neexistuje, z toho vyplýva, že nejestvuje rozdiel medzi opisom reality a opisom jazyka samotného.

Inými slovami, neexistuje rozdiel medzi opisom faktov a imagináciou, a teda medzi literatúrou faktu a beletriou, ne-fikciou a fikciou. Slovami Friedricha Nietzscheho, citujem, „Neexistujú žiadne fakty, iba interpretácia“.

Skryť Vypnúť reklamu

A toto je metóda Derridovej dekonštrukcie osvietenských ideálov, podľa ktorých môžeme našim rozumom spoznať objektívne pravdivé tvrdenia o svete, na ich základe sa rozhodovať a kráčať smerom k spoločenskému pokroku.

Postmodernizmus je tak relativistický, pretože pokladá „objektívne pravdy“ za sociálne konštrukty, ktoré sú podmienené buď rasou, genderom či spoločensko-ekonomickou triedou. Sociálny konštruktivizmus môže byť tiež závislý na tom, čo francúzsky filozof Michel Foucault nazýval „biosila“ a následne „telesná politika“, ale taktiež na Nietzscheho „vôli k moci“. Ako hovorí Nietzsche, parafrázujem: ak neexistuje pravda, existuje len sila a moc.

Ako už bolo povedané, okrem toho, že je relativistický je postmodernizmus aj skeptický a tvrdí, že postavenie sa na pomyselný Archimedov bod nie je možné, a tým pádom nie je možné ani Descartesovo objektívne a neomylné poznanie cez vlastné pochybovanie.

Skryť Vypnúť reklamu

Postmodernizmus nakoniec odmieta aj samotný osvietenecký dôraz na rozum ako hlavný prostriedok nášho poznávania; a tým pádom odmieta tzv. logocentrizmus. Inými slovami, rozum a racionalita môžu byť použité ako nástroj na utláčanie istých a v týchto situácie sú to práve emócie či osobná skúsenosť jednotlivcov, ktoré musia byť nadradené opresívnej racionálnej argumentácii.

Pred-postmoderná pochybnosť

Postmodernizmus je tak snahou o oslobodenie sa spod útlaku osvietenského racionalizmu, ktorý je po dôkladnej dekonštrukcii...

Aký? Aký je po dôkladnej dekonštrukcii?

Iracionálny? Nereflektujúci realitu? Objektívne neprijateľným? Príliš subjektívnym či emotívnym?

To asi nie, lebo to by protirečilo samotným východiskám postmodernizmu. A tu sa na úplný záver dostávame k jeho často skloňovanej slabine. Ak je postmodernizmus pravdivý v tom, že všetko je text a text je nefaktický a vždy otvorený ďalšej interpretácii, neplatí potom to isté aj o postmodernizme? Ak je vzťah medzi našou mysľou a svetom, vzťahom interpretačným a táto interpretácia nemá časom ustálené spoločenské pravidlá, aký je potom rozdiel medzi pravdivou interpretáciou a deinterpretáciou? Jedným slovom: žiadny.

Skryť Vypnúť reklamu

A aj toto je záver, ktorému sa viacero pred-postmoderných filozofov ako napríklad Ludwig Wittgenstein snažilo predísť. Ako? Napríklad úvahou, či by koniec koncov nemohlo byť pravdou, že náš jazyk a jeho štruktúra nie sú úplne arbitrárne, ale takpovediac reflektujú realitu, ktorú mapuje. Ak by to bola pravda, aj štruktúra jazyka by vedela niečo povedať o podstate reality.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Postmodernism (SEP)

Jacques Derrida (SEP)

Rozhovor s Jacques Derridom (YouTube, v angličine)

Daniel Bonevac, Postmodernism

The School of Life, Jacques Derrida

The School of Life, Michel Foucault

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Pravidelná dávka | Vzdelávací podcast

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Kováčik je stále špeciálny prokurátor a má previerku

Funkcie sa vzdal listom až k 31. januáru

NAKA zadržala špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.
Dobré ráno

Dobré ráno: Odíde Sulík kvôli Matovičovi z koalície?

Čo sa deje vo vládnej koalícii.

Komentár Zuzany Kepplovej

A čo ak nie sme vo vojne

Čo robíme, keď sa vyloďujeme, zhadzujeme atómky a národne povstávame proti hnusobe?

Zuzana Kepplová.
Martina Dubovská sa zúčastnila na dvoch zimných olympiádach.

Neprehliadnite tiež

Charles Darwin. Portrét z roku 1868.
Podcast Zoom špeciál

Zoom: Sú výsledky, ktorých správnosť nevieme overiť

Rozhovor s fyzikmi Máriom Zimanom a Danielom Nagajom.

Čína vyslala na Mesiac sondu, má priniesť vzorky z jeho povrchu

Vzorky z prirodzenej družice Zeme prinesie sonda po vyše 40 rokoch.

Štart čínskej sondy Čchang-e 5.

Test: iPhone 12 mini je dokonalý malý smartfón

Je malý, výkonný a robí skvelé fotky.