V kríze túžime po istote. Existuje ale vôbec?

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

Existuje istota? Môžeme niečo spoznať s istotou? Sú prírodné vedy, filozofia či náboženstvo zdrojom istého poznania či neomylných právd o svete? Dnes sa zamyslíme nad tým, čo je to istota a tento koncept je dnes obzvlášť zaujímavý. Počuli ste už niekde, že napríklad preventívne opatrenia proti korone by sa nemali uvoľňovať skôr, kým to s istotou neodporučia vedeckí experti a odborníci? Je ale istota to, na čo treba čakať?

Istota, smrť a dane

Zvykne sa žartovne povedať, že isté sú v živote len dve veci: smrť a dane. O čom ale hovoríme, ak sa niekoho spýtate: „A vieš to naisto?“

Ako naznačuje aj táto každodenná otázka, istota sa vzťahuje na oblasť poznávania či vedenia a jeho skúmanie sa vo filozofii nazýva epistemológia, z gréckeho episteme, čo znamená poznanie, veda či chápanie. Istota sa v tomto smere zdá byť synonymická so slovom poznanie a to hlavne ak rozlišujeme medzi osobným názor či presvedčením na jednej strane a poznaním, ktoré by malo byť neomylné, na strane druhej.

Technickejšie môžeme povedať, že istota je epistemická vlastnosť našich presvedčení, a istota je tak niečo ako najvyšší stupeň ich neomylnosti. Istota sa tak vo vzťahu s neomylnosťou a zdá sa, že sa tiež týka neprítomnosti pochybností, skepticizmu.

Čo je isté, o tom sa logicky nedá pochybovať, i keď stále sa s tým dá pocitovo nesúhlasiť.

Dnes sa chcem s vami pozrieť na dva klasické pohľady na istotu. Ten prvý sa nachádza v diele Meditácie o prvej filozofii z 1641 od francúzskeho filozofa René Descartesa a druhý v diele O istote z 1969 od rakúsko-britského filozofa Ludwiga Wittgensteina.

Predtým sa ale na chvíľu pozrime do antického Grécka, kde tento spor medzi istotou a neistotou začal.

Skepticizmus vs dogmatizmus

Americký filozof Daniel Robinson v jednej zo svojich prednášok z 1997 hovoril o pôvode filozofie a spýtal sa jednu zásadnú, i keď často prehliadanú otázku, a to, či filozofiou vymysleli Gréci?

Jeho odpoveď je kladná a vysvetľuje ju zjednodušene toto. Antické Grécko, nakoľko polyteistické, umožnilo istej časti svojich obyvateľov hľadať pôvod sveta (tzv. archē) mimo náboženského presvedčenia. Samozrejme, slová ranných filozofov (či proto-filozofov) sú plné mýtov, ale na rozdiel od vtedajšieho duchovenstva, tieto mýty boli používané do veľkej miery iba metaforicky.

Otázka kontextu a doby v ktorej vznikala filozofia je komplexná a určite si vypočujte 38. a 39. dávku, kde som hlbšie predstavil Robinsonov argument.

Pracujme ale s jeho záverom, ktorým je pozorovanie, že filozofia (vtedy ešte existujúca ruka v ruke s prírodnými vedami) vznikla ako nástroj na poznávanie sveta, ktorý bol konkurentom dovtedajšiemu náboženskému naratívu. Robinson opisuje tento epistemický súboj ako stred dvoch izmov: na jednej strane je filozofia a jej skepticizmus a na druhej náboženstvo a jeho dogmatizmus.

Samozrejme, skepticizmus má viacero foriem, ale v princípe ide o epistemický pohľad, podľa ktorého nie je možné, metaforicky povedané, nájsť Archimedov pevný bod a z neho pohnúť svetom. Inými slovami, istota neexistuje a teda neexistujú isté, neomylné tvrdenia, na ktorých môžeme bez ďalšieho pochybovania stavať. Opakom skepticizmu je dogmatizmus, ktorý uznáva, či lepšie povedané „verí“ v isté základné nespochybniteľné pravdy a východiská, a tie nazýva dogmy.

Ako v tejto veci vtipne poznamenal britský spisovateľ G. K. Chesterton, citujem, „špecifickým znakom nášho moderného sveta nie je to, že je voči všetkému skeptický, ale to, že je dogmatický bez toho, aby o tom vedel.“ Ak by mal ísť Chesterton na nejaký pochod s transparentom, určite by naň napísal slová: „Spoznaj svoje dogmy.“

Z tohto krátkeho historického exkurzu vidíme, že istota bola od samého vzniku filozofie skôr vecou náboženstva, a filozofia (ako aj veda) mala skôr tendenciu rátať s tým, že jej tvrdenia, zistenia či teórie, sa môžu mýliť a tým pádom byť vylepšené.

A toto antické pozorovanie je možné vidieť aj v slovách nedávneho filozofa vedy, Karla Poppera, podľa ktorého je hlavným znakom vedeckej metódy a skúmania tzv. falzifikovateľnosť. Inými slovami, že vedecká teória nie je nikdy dogmatická a je možné prísť s hypotézou, ktorá ju môže vyvrátiť.

Predtým ako do nášho rozmýšľania o istote pozveme Descartesa a Wittgensteina, sumarizujme, čo sme sa doteraz dozvedeli. Po prvé, spor skepticizmu a dogmatizmu je taký starý ako filozofia sama a po druhé, zdá sa, že istota či neomylné poznanie je skôr náboženským ako filozofickým či vedeckým konceptom. Je tomu ale naozaj tak?

Istota bez Boha?

Descartesov projekt mal jednoduchý cieľ. Nájsť niečo ako vyššie spomínaný Archimedov pevný bol a ten bude základom nášho ďalšieho vedeckého a filozofického poznávania.

A tento bod našiel vo svojom slávnom cogito ergo sum, keďže aj keby existoval zlomyseľný démon, ktorý by mohol Descartesa vo všetkých jeho vnemoch a predstavách klamať, stále ho nemôže oklamať v tom, že v samotnom akte pochybovania pochybuje, teda myslí, a že je to on, prvá osoba jednotného čísla, kto myslí a tým pádom nevyhnutne existuje.

Ak je Descartesov projekt úspešný, nenáboženská istota v spoznávaní nášho sveta a nás v ňom existuje. Ako ale jeho argument pokračuje ďalej?

Descartes v tretej meditácii neskôr hovorí, že schopnosť akéhokoľvek poznania je závislá od poznania toho, že existuje dobrý Boh, ktorý by nás nikdy neklamal — inak by mal démon stále navrch.

Nehýbe sa ale Descartes v začarovanom kruhu? Istota cogita ergo sum je závislá od toho, že najprv viem, že existuje Boh, ktorý neklame, ale toto prvotné poznanie existencie takéhoto Boha je možné iba vtedy, ak je cogito ergo sum pravdivé a môžem dôverovať mojim vlastným vnemom.

Inými slovami, funkčnosť nástroja môjho poznávania (môjho cogito) je závislá na Bohu, ale to či takýto Boh existuje, viem spoznať iba cez tento nástroj, ktorého funkčnosť neviem vopred overiť.

V tomto bode sa Descartesovi interpretátori líšia a otázka, ktorá je na stole je otázka možnosti istého poznania, ktoré by bolo nedogmatické. Odpoveď tu ponechám vášmu vlastnému bádaniu.

Istota visiaca na pántoch

Wittgenstein si je istý, že musia existovať tvrdenia, o ktorých nemôžeme pochybovať a hovorí sa o nich ako o tzv. pántových tvrdeniach. Sú akoby pántami, na ktorých visí naše širšie poznanie čohokoľvek, a ak odstránime tieto pánty, padnú celé dvere, teda naše celkové chápanie: od samozrejmých každodenností až po technické náročnosti. Príkladmi sú pántové tvrdenie, že „ľudia majú telo“, alebo, vo veci morálky, že „úmyselné zabitie nevinného je zlé za každých okolností.“

Wittgenstein je tak bojovníkom proti radikálnemu skepticizmu, ale môžeme o ňom ako o filozofovi povedať, že je dogmatický?

Podľa niektorých hovorí Wittgenstein o inom druhu istoty ako Descartes a jeho istota je tzv. psychologická istota, podľa ktorej sú síce niektoré tvrdenia psychologicky nespochybniteľné, ale stále môžu byť chybné. Takáto istota je preto subjektívna, keďže je založená na vnútornom presvedčení jednotlivca o jeho či jej pravde. Jednotlivec sa takejto istoty nie je schopný vzdať.

Je toto ale naozaj tá istota, o ktorej píše Wittgenstein, ktorého neskoršie dielo bolo priamym útokom na Descartesov psychologický projekt? Ako by na túto výhradu o psychologickej istote odpovedať Wittgenstein, podľa ktorého je „pántovosť“ niektorých tvrdení vecou verejnej logiky a nie vnútorného psychologického cogita?

Odpoveď tu ponechám opäť na vás a určite v tejto veci odporúčam knihu môjho supervízora Andyho Hamiltona, ktorá je rozsiahlym komentárom Wittgensteinovho diela O istote.