Sú medzi vedcami stále ešte nejakí veriaci?

Vypočujte si podcast

Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS

V dnešnej dobe, keď vedci po celom svete pracujú na vakcíne proti koronavírusu a keď spoluriadia tvorenie pravidiel v spoločnosti, nastal čas zamyslieť sa trochu aj nad ich vierou či nevierou.

Ak vás niekedy zaujímalo, do akej miery sú vedci veriaci a čo sa môžeme dozvedieť z prieskumov na túto tému, tak ste prišli na správne miesto, pretože práve o tom je dnešná dávka.

Začiatok a koniec 20. storočia

Čo teda vravia štatistiky o tom, koľko vedcov verí v Boha? Prv než sa vrhneme do sveta čísel a percent, musím zdôrazniť, že dnešná mini-dávka je naozaj len prvým pohľadom na túto tému.

Pozrieme sa v nej na dva dôležité prieskumy spravené na začiatku a konci 20. storočia a ktoré sú v mnohých kruhoch citované aj dodnes.

Dnešná časť nám však určite dá aspoň základný obraz o viere vo vedeckom svete, ktorý budeme môcť v budúcnosti doplniť o ďalšie rôzne štúdie, doplnenia a detaily, ktoré bádatelia odvtedy vyskúmali.

Prvý prieskum o vedcoch a ich náboženskej viere pochádza z amerického kontextu a to z roku 1914.

Viedol ho americký psychológ James Leuba a zistil nasledovné: spomedzi 1000 vedeckých respondentov, ktorých tvorili biológovia, matematici, astronómovia a fyzici, bolo 58% takých, ktorí vyjadrili buď nesúhlas alebo pochybnosť s Božou existenciou. Ináč povedané, zvyšných 42% uviedlo, že veria v osobné Božstvo.

A hoci ide určite o pokles, keby sme to porovnávali s predchádzajúcimi storočiami, 42% veriacich medzi vedcami, sa dnes nezdá z pohľadu veriacich až také zlé. V tej dobe bolo často počuť očakávanie – ktoré sa stále ozýva aj dnes – že s nástupom vedy pôjde tento pomer veriacich vedcov dole. Ide pri tomto o tému takzvaného vedeckého sekularizmu a na ten som sa už s vami pozrel v dávke 96.

Na konci 20. storočia, ktoré bolo plné bezprecedentných vedeckých objavov, sa teda dvaja iní bádatelia, historik vedy Edward Larson a reportér Larry Witham rozhodli otestovať, do akej miery malo očakávanie o poklese viery pravdu.

A tak o zhruba 80 rokov neskôr, presnejšie v roku 1997, vykonali ďalší prieskum v rovnakom (to jest, americkom) kontexte a s približne rovnakou vzorkou, čo do počtu a odborov, s rovnakými otázkami a taktiež anonymne. Vďaka nemu, pre niekoho viac či menej prekvapivo zistili, že tieto výsledky ostali aj po celej tejto dobe takmer vôbec nezmenené.

Čiže v oboch vyšlo, že približne 40% je neveriacich, 15% je agnostikov, respektíve pochybujúcich, 45% veriacich. Tieto prieskumy by si teda niekto mohol vysvetliť tak, že nám ukazujú na to, že náboženská viera medzi vedcami vôbec nemizne.

K týmto výsledkom však treba zaiste ešte pripojiť tento nasledovný dôležitý komentár.

Komentár k prieskumom

Je síce pravda, že Leubov prieskum z roku 1914 sa pýtal aj na prijímanie Božej existencie, ale pozrel sa pritom ešte na niektoré ďalšie rozlíšenia.

Jednak sa pýtal, v akej miere vedci súhlasia s existenciou posmrtného života, do akej miery by si ho priali, a taktiež, ako sú tieto výsledky zastúpené u 400 takzvaných „väčších” vedcov, ktorými sa rozumejú tí zastúpení v prestížnych vedeckých inštitúciách. Viem, že to nemusí byť to najlepšie pomenovanie, ale označme aspoň nateraz tieto dve skupiny ako „väčších” a „menších” vedcov.

Už sme spomenuli, že čísla vraveli o tom, že neveriaci či pochybujúci vedci tvorili zhruba 60%, ale u väčších vedcov už vtedy bolo toto číslo 70%. Leuba vytvoril veľmi podobný prieskum aj v roku 1933 a tieto ukazovatele (čiže spomenutých 60% a 70%) v ňom už vtedy stúpli na 67%, respektíve 85%.

Podobný stúpajúci trend sa pritom objavili aj pri viere v posmrtný život. Tieto čísla boli v spomenutom prieskume z roku 1996 u väčších vedcov ešte vyššie a predstavovali 72% neveriacich a 21% pochybujúcich.

To znamená, že medzi vyššími či elitnými vedcami je podľa tohto merania v súčasnosti len 7% takých, ktorí veria v osobného, teistického Boha. A 7% je už naozaj veľký rozdiel v porovnaní s približne 40% medzi vedcami vo všeobecnosti.

Tak, a teraz po tomto priereze sa môžeme spýtať takúto celkom dôležitú otázku: Ako si možno vysvetliť takéto rozdiely?

Dôvody rozdielov

Je mnoho vecí, nad ktorými by sme sa mohli zamyslieť a ešte viac takých, na ktoré by sme radi mali definitívne odpovede.

Napríklad: Čo môže za to, že miera viery v božstvo ostala na takmer úplne rovnakej úrovni na začiatku a konci 20. storočia? Aké faktory spôsobili, že vedecká sekularizácia nenaplnila svoje predpovede a vedci sa stále vyznačujú relatívne veľkou mierou nábožnosti?

Čo môže za to, že väčší vedci majú vieru už desaťročia zastúpenú v oveľa menšom množstve? Je za tým vzdelanie, množstvo informácii, intelektuálna genialita, nejaké spoločensko-historické či inštitucionálne dôvody, nejaká kombinácia z nich, alebo niečo, čo sme tu ani nespomenuli?

A tu je ešte otázka z trochu iného pohľadu: Čím to je, že medzi tými naozaj top vedcami je stále 7% takých, ktorí veria v osobné božstvo?

Radi by sme tieto odpovede zaiste poznali, ale odpoveď bude zrejme komplexná, nevraviac o tom, že by sme mali byť otvorení možnosti, že tieto čísla sa môžu do budúcnosti stále meniť.

Aj napriek mnohým nejasnostiam však už odzneli nejaké reakcie na niektoré z týchto mnou položených otázok. Nápomocným v tomto uvažovaní a skúmaní je zvlášť sociológia, ktorá sa pokúšala poskytnúť aspoň čiastkové odpovede.

Jedným z faktorov rozdielu spomenutých 7% a 40% veriacich vedcov môže byť takzvaný akademický bias (alebo zaujatie). Ten sa v skupinách často prejavuje seba-selekciou, teda prijímaním členov, ktorí reprezentujú skupinové väčšinové názory.

Javí sa, že voči náboženským konzervatívcom môže byť v týchto kruhoch takéto predpojatie, ale na jasnejšie závery by ho bolo treba preskúmať lepšie a kvantifikovanejšie.

Nejaký výskum už bol v tejto oblasti spravený, ale žiaľ stále nie taký, ktorý by bol zameraný na relevantné vedecké inštitúcie. Niektorí iní sociológovia tiež zistili, že neveriaci vedci považujú veriacich, zvlášť kresťanov, za menej kompetentných a menej dôverujúcich vede.

Tak či tak však takýto bias nemôže zrejme byť zodpovedný za všetok tento percentuálny rozdiel, ale to inými slovami znamená, že nejakú úlohu v tom pravdepodobne môže mať.

Tri pozorovania

Všimnime si však ešte tri veci, ktoré môžeme spozorovať. Po prvé, každý príbeh má viacero pohľadov.

Čo tým chcem povedať, je, že som si aj v rámci prípravy pozrel a prečítal dosť veľa článkov, či už novinových alebo akademických, a ich nadpisy sa svojou, takpovediac, náladou vedeli značne líšiť.

Nadpis, ktorý znie: „Elitní vedci stále odmietajú Boha” znie trochu inak než „Vedci si stále zachovávajú svoju vieru”. Ktorý z nich je lepší?

Záleží, čo chceme zdôrazniť, pretože oba ukazujú v tomto prípade obe strany tej istej mince. Keď však povieme v našich diskusiách A, treba povedať aj B. Dávajme si preto pozor nielen na nadpisy, ale aj ako je obsah daných prieskumov interpretovaný.

Po druhé, ak sa spomenuté celkové percentá na začiatku a konci 20. storočia veľmi nezmenili, zmenila sa zaiste doba, ktorá ich vníma a hodnotí. Ohlasy týchto dvoch prieskumov mali totiž v kresťanských táboroch celkom odlišné reakcie.

Na začiatku 20. storočia spôsobili veľký škandál a niektorí poukazovali na to, ako veda vedie k neviere. Na konci 20. storočia však boli videné skôr ako dobrá správa a ako dôkaz, že vedecká práca môže byť v súlade s náboženskou vierou. Aj to je ďalším dôkazom toho, že vnímanie vedy a viery sú veci premenlivé.

A potretie, je myslím zaujímavé, ako sa na daný prieskum pozrel populárny ateistický astrofyzik Neil deGrasse Tyson.

V sále plnej svojich vedeckých a svetonázorových rovesníkov raz povedal, že je to neférové a neúctivé snažiť sa vyvracať obyčajným veriacim ich vieru, pokiaľ nevedia najprv vysvetliť tých 7% teistov prítomných aj medzi tými najlepšími vedcami.

Niečo na tom zrejme bude a na domácu úlohu sa môžeme nad týmto zamyslieť.