Still Life – sériové vraždy v kriminálnom thrilleri

Ďalší studený, zasnežený podvečer v Chicagu. Ďalšie sľubné rande, ktoré sa musí prerušiť. Ďalšia, už piata nechutná vražda s rovnakým rukopisom. Ďalšie obhliadanie znetvoreného tela a miesta činu bez kľúčových stôp...

O tom, aké prvky robia z hry kvalitnú adventúru, sa už popísalo veľa. Mimoriadnym procesorom (proc.), doktorom počítačových hier (PhDr.), priateľom Counter-Striku (CSc.), teda proc. PhDr. Slavomírom Benkom, CSc., bolo navrhnuté trichotomické delenia hlavných stavebných zložiek dobrej adventúry na: príbeh, atmosféru a hrateľnosť. Všetko ostatné je druhoradé. Zjavne si to isté myslí aj tím Microids, pretože práve týmto prvkom venoval primárnu pozornosť. Výsledkom je takmer dokonalosť hry po „adventuristickej“ stránke. Nasledujúce riadky sa teda budú niesť v štýle ódy na ich dobrý vkus a úsudok. V duchu vyslovovania obdivu nad ich talentom, uplatneným pri vytvorení vyváženej a naozaj zábavnej hry. Dámy a páni, vážený lord Darth Vader (ehm, ešte vo mne stále rezonujú zážitky z fanúšikovskej premiéry Star Wars v Prahe, pardon), predstavujeme vám Still life – adventúru „pár eksceláns“.

DOMINANTNÝ PRÍBEH
Prvou dominantou je teda príbeh. Victoria McPherson je špeciálnou agentkou FBI s tréningom na vytváranie psychologického profilu vrahov. S týmto zámerom ju prizvali aj k prípadu zvráteného, narušeného, ale zato rafinovaného (ne)človeka, ktorý s obeťami stvára nechutné... nechutnosti. Pripravte sa na to, že si pri hraní osvojíte lexikálny fond patológa a že na jeho konci budete vedieť pomenovať každý typ zranenia, bodnutia, seknutia a úmrtia, resp. usmrtenia. Netvrdím, že sa rád šprtám v útrobách kriminálnych činov - pričom tu spojenie platí doslova, ale pri dobrej detektívke či pri dobrom thrillere sa tomu zas ani prehnane nebránim. V tejto adventúrke je takýchto situácií naozaj dosť. Celkový počet vrážd by ste ťažko spočítali na prstoch svojich rúk, a to navyše aj za predpokladu, že by ste v nich držali useknutú končatinu nejakej z obetí. Po únavnom a depresívnom dni Victoria zamieri do rodičovského domu ku svojmu otcovi, so zámerom odpútať pozornosť od podobných zverstiev. Keď ale zo starej truhlice vyloví denník svojho dedka, bývalého súkromného detektíva (mimochodom, hlavného hrdinu staršej detektívnej adventúry Post Mortem - pozn. by chrupi), a poriadne sa doňho začíta, ocitá sa naspäť v práci. Vraždy, ktoré vyšetroval začiatkom dvadsiateho storočia v Prahe, sa až veľmi nápadne podobajú na tie, ktoré sa páchajú v súčasnom Chicagu. Krásna paralela medzi hriechmi minulosti a zvrátenosťou prítomnosti i medzi rodinnými bremenami dvoch generácií sa teda otvára a vy dostanete priestor na jej spoludotváranie v oboch dobách a mestách. Nedá sa povedať, že by tento druh príbehu sám o sebe prekypoval originalitou. Jemu podobných prelínaní sa rodinných osudov tu už bolo veľa.

Dávka naturalizmu pri samotných vraždách je ale pre hernú scénu prvkom viac-menej novým. Hoci sa tieto motívy už vyskytli, nikdy nezašli tak ďaleko ako tu. Dôležité je však najmä to, že príbeh je podaný dostatočne pútavo a vierohodne. Rozprávačské umenie autorov je cítiť na každom kroku. Vyváženosť medzi informáciami poskytnutými pri hraní formou dialógov, medzi tými nadobudnutými po prečítaní si denníkov či rôznych zápiskov a medzi tými, ktoré uvidíte vo filmových sekvenciách, je dokonalá. Skrátka, autori umne skĺbili všetky osvedčené rozprávačské spôsoby a prvky zaujímavého deja roky formované i zdokonaľované v knihách, vo filmoch a napokon i v samotných hrách.

K príbehu ešte musím dodať, že sa našťastie na konci nekoná prekvapenie typu – vrah je policajt či Victorii najbližšia osoba. Zároveň sa ale nekoná ani prekvapenie typu – prekvapenie. Viem, znie to ako kravina, ale nepomýlil som sa, naozaj som to chcel napísať. Je to dobre, pretože forma „prekvapivých“ koncov sa stala takým klišé, že pokiaľ nejde o naozaj poctivo vystavanú pointu, ale len o prvoplánové „nečakané prekvapenie“, musí to už všetkým liezť hore krkom.

INTENZÍVNA ATMOSFÉRA
Ďalším dominantným stavebným prvkom je atmosféra. Ona sa stará o to, ako sa stotožníte s postavami, ako dychtivo budete chcieť v hre napredovať, koľko času s ňou budete chcieť stráviť, koľko o nej budete premýšľať a nakoľko v nej budete emocionálne zaangažovaný. Na každú z týchto modelových situácií vás teraz čaká konkrétny príklad. Dopredu vám ale môžem prezradiť, že atmosféra Still Lifeu je veľmi pozitívna a veľmi intenzívna.

Hlavná postava Victoria mi po prvých sekundách až tak sympaticky nepripadala. Krátkovlasá, prehnane emancipovaná drsoňka, ktorá sa vie o seba postarať lepšie ako chlap - to predsa žiaden z nás len tak rád nevidí. Už po prvom akte si ale získala moje srdce minimálne svojím čiernym humorom. Druhou postavou, do ktorej osudu zasiahnete, je jej starý otec, Gustav McPherson. Tento mierne subtílnejší (vtedy) mladý muž, zľahka sa ponášajúci na Johnnyho Deppa, disponuje peknou dávkou inteligencie, charakternosti a ostrovtipu (všetko po ňom prirodzene zdedila aj jeho vnučka). Kladom je, že sa postavy správajú úplne prirodzene a nie sú z nich superhrdinovia. Niekedy dostanú na držku, ale vedia úder aj vrátiť. Niekedy sa pomýlia, inokedy zvládnu, čo treba. Keď vidia odpornú vraždu, urobí sa im zle. Keď sú nahnevaní, poriadne vrieskajú a nadávajú. Fakt nadávajú. Charakterný Gus sa musí vysporiadať s tým, že sa zaľúbi do prostitútky. Imidž drsoňky si Vic pestuje ako nevyhnutnosť pri práci, ale doma sa milerada navlečie do veľkých zajacovských papúč a zvalí sa na posteľ v ružovej „detskej“ izbe... Skrátka stretnete sa s dobre vyprofilovanými a počas hrania umne predstavovanými (nie len hlavnými) postavami, ktoré je radosť ovládať. Na charakterizovanie dĺžky hernej doby opäť najlepšie sedí slovko – vyváženosť. S hrou som strávil celé dva dni. Ak budete mať v čase jej hrania voľnú chvíľu, ani vám na um nezíde robiť niečo iné, ako k nej zasadnúť.

Still Life nie je hrôzostrašný horor, pretože sa pohybuje v medziach normálneho života - teda ak pripustíme, že masové vraždy sú „normálnou“ súčasťou našej reality. Že vás ale hra bude držať vo veľkom napätí, na to môžete vziať jed (aj keď neviem, prečo by ste to robili). Zimomriavky na chrbte sa totiž dajú vyvolať aj inak ako duchmi mŕtvych detí a spoza rohu vyskakujúcimi zombíkmi. Správna dávka tajomnosti, neistoty, spochybnenia bezpečia známych lokalít či uvedomovania si, čoho všetkého je schopná zvrátená ľudská myseľ... to všetko môže tiež pekne liezť na mozog. Verte, že ak hru budete mastiť po nociach, občas vám napadne uistiť sa, či ste zamkli vchodové dvere a či ten tieň, čo ste kútkom oka pri zmene polohy zazreli, bol skutočne váš. Still Life by som v miere strašidelnosti opísal ako miestami „príjemne“ dráždivý.

GRAFIKA 8 / 10
Dobrá grafika nie je pri adventure hru nevyhnutnosťou, no ak je k dispozícii, uškodiť nemôže. A to je aj prípad Still Lifeu. Všetky pohľady vo filmárskej škále vzdialeností od veľkých celkov až po polodetaily sú veľmi fajn. Aj detaily predmetov v hernom engine sú veľakrát zvládnuté na jedničku, len občas zaškrípe detail postáv alebo objektov v inventári. O motion capturingu platí to isté. Z diaľky sa všetko hýbe krásne, zblízka občas kostrbato. Ale viac-menej to nie je výčitka, pretože nejde o zaostávanie za ostatnými produktmi, ale len o prirodzenú vlastnosť súčasnej grafiky v hrách tejto kategórie. Jediný konkrétny nedostatok, za ktorý sú vývojári naozaj zodpovední, je to, že pri aktivovaní anti-aliasingu vidieť okolo hlavy Victorie pár divných osí či priamok. Ich primárnym účelom bolo pravdepodobne pomáhať s vychytávaním múch pri programovaní grafiky. Keď sa ale vo finále neodstránili, stali sa muchou oni samotné, a to navyše poriadnou mäsiarkou. Victoria teda na nejakých miestach pripomína Hellraisera, čo hraniu veľmi neprospieva. Nedostatok ale dostatočne vyvažuje atraktivita prostredí, ktorá veľakrát odlákava pozornosť od postáv. Hlavne detailné, nestatické stvárnenie rôznych lokácií v starej Prahe a zaujímavé uhly pohľadov na mesto sú pastvou pre oko. Najkrajšie na tom všetkom je, že autorom sa vo vás podarí vytvoriť pocit, že všetky prostredia, ktoré navštívite, majú svoju vlastnú minulosť, že každý kus nábytku či stavebného materiálu si žije vlastným životom, pričom dokopy tvoria realistický, kompaktný celok. S dejovou líniou je navyše úzko späté maliarstvo, na ktoré je po vizuálnej stránke kladený veľký dôraz, čo hre dáva zaujímavý rozmer, istý umelecký šmrnc, ktorý kontrastne a zároveň ladne súvisí s nechutnými vraždami. Filmové a animované sekvencie nie sú graficky dokonalé, ale zato používajú skvelú, podotýkam skvelú filmovú kameru, rôzne zaujímavé triky, efekty a majú silný náboj napätia. Klobúk dole.

INTERFACE 8 / 10
V hlavnom menu sa veľmi nevyšantíte, žiadne hranie sa s rozlíšením, svetlom, tieňmi, či kvalitou zvuku sa nekoná. Ale na druhej strane ponuka obsahuje všetko, čo naozaj potrebujete. Inventár je bohatý, okrem predmetov sa tu nachádza rozpis všetkých rozhovorov (veľká pomôcka), denník hlavných postáv (z ktorého sa najčastejšie nedozviete o nič viac, ako z hrania, ale je zábavné ho čítať, pretože je napísaný sarkasticky) a ešte množstvo dokumentov, policajných zápisníc, fotiek, atď. Spôsob ovládania je najlepší, aký vôbec exituje. Klávesnice sa nemusíte ani len dotknúť, no keby ste z nepochopiteľných príčin chceli, nie ste o možnosť zapnúť ju okrátení. Myšou v pravej ruke sa však dá pohodlne zvládať všetko - používate ňou predmety, aktivujete inventár i menu, rozprávate sa s postavami (left click na vážne témy, right click na nezáväzný pokec). Voľnou ľavou rukou si potom môžete zabezpečiť plynulý prísun keksov k ústam, špárať sa v nose alebo sa ňou škrabať na... Prosto tak, ako to má pri adventúrach byť.

HRATEĽNOSŤ 10 / 10
Nerád by som vytvoril dojem, že som PR agentom vývojárov, a preto sa naozaj pokúsim pri opise tohto aspektu krotiť a prehnane hru nechváliť. Musím sucho, objektívne a nezaujato napísať: „...do prdele, tá hrateľnosť je tak neskutočne bohovsky vymakaná!“ Och, dobre, je to vonku. Už dávno som nehral hru, ktorá by bola tak precízne (zase to slovo, ale naozaj sedí, a tu azda najviac) vyvážená. Still Life veľmi pripomína podarený film, pričom prekračuje limit jeho možností. Autori našli dokonalú hranicu medzi tým, kedy hráčovi pomôcť a kedy ho nechať potrápiť sa. Kedy mu dať možnosť zasiahnuť, aby sa zaňho hra neprešla sama, a kedy mu pustiť demko, aby ho odmenila za jeho úspech. Kedy ho upokojiť a kedy znervózniť. Kedy ho rozosmiať a kedy mu zabrnkať na smutnú strunu. Kedy sa zaoberať súčasnosťou a kedy ho nechať nahliadnuť do minulosti, aby bol dej prehľadný. Vo filmíkoch si užije akciu, ktorá k thrilleru patrí, ale nikdy nie je nútený, aby sa pri hraní rozhodoval v stotinách sekundy formou zbytočných akčných sekvencií. Zaujímavé dlhé dialógy mu dynamicky prestriedajú mnohotvárne podoby vyšetrovania. Musí prečítať veľa dokumentov a kníh, ale nikdy to nepociťuje ako príťaž alebo zdržiavanie. Príbeh nádherne graduje, ale nesľubuje viac, ako v konečnom dôsledku ponúka. Jeho rozvíjanie je úplne prirodzené, a keď sa rozbehne, nikdy neurobí krok späť. Bože, o tomto by som vedel písať ešte hodiny... Skrátka za hrateľnosť si autori zaslúžia absolutórium.

MULTIPLAYER
Už som sa tešil, akou zábavnou formou sa zas pokúsim napísať, že multiplayer a adventúry nejdú dokopy, ale nemôžem. Od zámeru ma odradila veta, ktorá sa zjavili po prejdení hry a znela: adventure continues online, visit www.stilllife-game.com. Aj keď som sa o to posledné tri dni (už pred hraním) snažil, adresa stále vypisovala chybu. Takže sa mi nepodarilo zistiť, čo tým autori mysleli, ale ak je to niečo, čo stojí za to spomenúť, určite to po spustení stránky doplníme.

ZVUKOVÉ EFEKTY  8 / 10
Samotný zvuk je asi najslabšia stránka hry. Nie je zlý, ale ani naplno nevyužíva potenciál, ktorý v ňom je. Škoda, že tu nie je podpora 5.1 reprákov, pretože v napínavo ladených hrách je zvuk vychádzajúci spoza chrbta celkom vítaným spestrením. Hodnotenie však prudko dvíha profesionálny, emocionálnym výrazom presvedčivý a autentický dabing. Každá sarkastická poznámka, sprostá nadávka či nežné zašepkanie zaznie tou správnou intenzitou a farbou. Myslím, že sa pomaličky vytvára nutnosť začať aj túto kategóriu od zvuku v niektorých prípadoch oddeľovať, teda ak chceme byť pri hodnotení naozaj dôslední. A to teraz byť chceme, preto: dabing 4,5 a zvuk 3 hviezdičky.

HUDBA 7 / 10
V úvodnom filme vás privíta veľkolepá monumentálna orchestrálka, čo sa tlačí do popredia pozornosti. Potom sa hudba na dosť dlhý čas odmlčí a stane sa nevýraznou. Prítomná je len vo forme niekoľkých basových liniek a klavírnych tónov. Pôvodný zámer bol dať jej hviezdičiek ešte menej, ale s gradujúcou atmosférou, rozuzľovaním a zvyšujúcim sa počtom filmíkov opäť zaujala svoju čestnú pozíciu a celkový dojem vylepšila. Veľký kvalitatívny rozdiel je v hudbe pri hraní samotnom, kde je často potlačená, a pri animáciách, kde zas naopak výrazne podporuje strašidelnú atmosféru. V hre si však nenájdete žiadnu silnú tému, ktorú si budete ešte týždne po dohraní popiskovať.

NÁROČNOSŤ & UMELÁ INTELIGENCIA 9 / 10
Veľmi úzko súvisí s hrateľnosťou, hracou dobou a ešte s niektorými prvkami, ktoré som už spomínal, takže sa pokúsim neopakovať sa. Vždy, keď som mal zákys, aspoň som tušil, čo treba robiť. Keď som riešil logickú hádanku (otváranie dverí pomocou symbolov či lock-picku, skladanie a aktivácia mechanizmov, etc.), vedel som, že ak sa mi nedarí, stačí sa len sústrediť a rozmýšľať, pretože riešenie nie je absurdné. Zároveň som si bol istý, že sa problém týka len konkrétnej hádanky, „a nie predmetu na opačnom konci mesta“. Žiaden pixelhunting. Všetko je na prirodzených miestach. Je tu správny pomer predrenderovaných animácií a hráčskej angažovanosti. Správny pomer počtu statických lokálnych puzzlov a prechádzania hry pomocou používania predmetov, čo si vyžaduje presun medzi lokáciami. Hra nie je ani primitívna, ľahká a krátka, ale ani umelo naťahovaná a dlhá. Je akurát. Je... „mľask“ – vyvážená!

ZÁVEREČNÝ VERDIKT 9 / 10
Still Life je nová adventura v modernom šate, efektívne využívajúca všetky klady súčasných techník tvorby hry, no pritom je to stále neskazená, stará škola. Niet čo dodať. Azda len patetické: ďakujeme, Microids a Adventure Company.