Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Uprostred nevídanej zimy, keď boli nízke teploty iba v najvyšších nadmorských výškach, zobral Jedediah Britton-Purdy svojho päťmesačného syna Jamesa von z ich newyorského domu, aby si užil na toto ročné obdobie nezvyčajné teplo.
Britton-Purdy si ako profesor environmentálneho práva na univerzite Columbia dobre uvedomoval hrozivé následky najrekordnejších teplôt v meste.
No čo iné mohol robiť nový otec, ako tešiť sa z dieťaťa, ktoré prvýkrát cíti jar.
"Toto sú prvé nádherné dni, ktoré zažíva: Prechádzame sa na teplom slnku, smejeme sa, pozeráme sa na strom," hovorí Britton-Purdy.
"Napriek tomu je tento zážitok naplnený všetkým tým zlom a škodami, ktoré viedli k tomuto nášmu spoločnému krásnemu dňu," povzdychne si.
"Ani ja, ani on sme ešte neprišli na to, čo s tým budeme robiť."
Klimatológ Pecho: Dúfam, že táto kríza nás pripraví na tú horšiu Čítajte Čo robiť so svetom, ktorý sa rúca, a s dieťaťom, ktoré v ňom vyrastá? Rodičia by mali byť strážcami a sprievodcami, tými, ktorí pomôžu svojim potomkom pochopiť prítomnosť a predstaviť si budúcnosť. Filozoficky a prakticky je to skľučujúca úloha aj v tých najlepších časoch - a toto nie sú najlepšie časy, najmä ak ste klimatológ, aktivista za environmentálnu spravodlivosť alebo hocikto, koho zamestnanie si vyžaduje neustále a zreteľné pripúšťanie si škôd, ktoré spôsobuje klimatická kríza.
Ale táto jasnozrivosť môže byť aj darom. Takým, ktorý človeka núti úprimne sa do problému zapájať. Keď sa Britton-Purdy stal otcom, zmenil sa jeho pohľad na svet a jeho hrozby. Kríza, hovorí, nabrala nový rozmer naliehavosti.
"Moja osobnosť mi vždy pomáhala pokračovať ďalej, aj keď som pociťoval stratu. Ohľadom budúcnosti som sa z praktického hľadiska cítil celkom spokojne," hovorí.
"Ale teraz, keď som iným spôsobom osobne a intímne zakotvený v budúcnosti, cítim iný typ strachu. Ten strach mi tlačí na srdce a je pre mňa ťažké premýšľať nad tým, čo príde."
Najbližšie ku koralom
Klimatologička Katy Marvelová zažila, ako sama hovorí, "veľmi hlboké precitnutie", keď sa jej pred štyrmi rokmi narodil syn. Jej pracovnou náplňou v NASA a na univerzite Columbia je robiť projekcie budúcnosti - nie predpovede, zdôrazňuje. Predkladá možnosti, čo by sa mohlo stať. Tieto projekcie sa jej kedysi zdali abstraktné.
"Ale potom som si uvedomila, 'môj bože, niekto, koho milujem, bude mať 35 rokov v roku 2050'. Bola to pre mňa silno pudová vec," povedala.
V jeden deň minulý rok nastúpila Marvelová so synom do metra, ktoré premáva medzi železničnou stanicou Grand Central Terminal a námestím Times Square v New Yorku. Zrazu boli obklopení žiarivým a bujarým koralovým útesom. Vozeň bol oblepený reklamou na dokumentárnu sériu Naša planéta (Our Planet) od Davida Attenborougha.
Jej malý chlapec bol ohromený.
"Pamätám si, že mi zrazu zišlo na um: Toto môže byť najbližšie, ako sa kedy dostane ku koralovému útesu," hovorí Marvelová. "Striaslo ma z toho."
Klimatická zmena sa týka aj našich detí. Ako s nimi o nej hovoriť? Čítajte Marvelová však na takýchto myšlienkach nelipne. Keď sa jej niekto opýta, a to sa stáva často, či je ako klimatologička a matka naplnená existenčným strachom, odpovie mu rozhodné nie. Jej práca ju naučila, že záleží na tom, čo robíme teraz. A naliehavosť tohto vyjadrenia nenecháva žiadny priestor a čas na klesanie na duchu.
"Myslím, že keď mnohí hovoria o klimatickej zmene a o rodičovstve, pozerajú sa do budúcnosti a zúfajú," hovorí. "Mňa to núti pozerať sa na prítomnosť a cítiť sa neobyčajne odhodlane."
Kultivovať radosť
Vzhľadom na možnú klimatickú katastrofu sa niektorí pýtajú, či je morálne stať sa rodičom. Je fér priniesť na poškodenú planétu takéto bremeno? Je to fér k dieťaťu, ktoré tento svet zdedí?
Sarah Myhrová, klimatologička zo Seattlu a matka šesťročného syna, odmieta takéto myslenie. Ľudstvo nezachránite tým, že ho ponecháte vlastnému osudu. Tento druh vyjadrení škodí aj deťom, ktoré už sú na tomto svete.
