Text vyšiel pôvodne v septembrovom čísle magazínu Quark.
Ak sa zamyslíme nad farbami v prírode, modrá sa v prírode veľmi neobjavuje – modrých zvierat a kvetov je veľmi málo, modré oči sú u ľudí zriedkavé. Prečo je to tak?
Svet je farebný a pestrý. Cez farby vnímame všetko okolo nás i samých seba. Farba je fyziologický vnem, ktorý vzniká ako odozva na svetelný impulz dopadajúci do oka.
Rôzne frekvencie svetla vníma náš mozog ako rôzne farby. Farebnosť odtieňa je daná vlnovou dĺžkou svetla, ktorá sa odráža od povrchu predmetov. Citlivosť ľudského oka na farebné odtiene je veľmi vysoká. Sme schopní rozlišovať 150 až 200 rôznych odtieňov monochromatických farieb.
Modrá farba je jedna zo základných farieb spektra. Je to farba monochromatického svetla s vlnovou dĺžkou približne 470 nanometrov.
Svet bez farieb
Pojem modrá patrí medzi moderné slová. Staroveké jazyky ako gréčtina, čínština či hebrejčina toto slovo nepoznali.

Homér vo svojej Odysei venuje veľa priestoru opisu zložitých detailov oblečenia, brnenia, zbraní, tvárí či zvierat, odkazy na farby sú však zvláštne. Čierna je spomenutá v diele takmer dvestokrát, biela približne stokrát. Červená sa v texte objavuje menej ako pätnásťkrát, žltá so zelenou menej ako desať a modrá sa nespomína ani raz. More popisuje ako vínovotmavé, a nie modré alebo zelené.
Ani iné texty z obdobia starovekého Grécka modrú farbu nespomínajú. Nie je o nej zmienka ani v islandských textoch, Koráne, čínskych príbehoch alebo v hebrejskej verzii Biblie. Hinduistické texty na desiatkach tisíc riadkoch opisujú krásy nebies, východu i západu Slnka, vzduchu, dňa i noci, ale ani raz sa nezmieňujú o tom, že nebo je modré.
Podľa informácii filológov mal každý jazyk najskôr pomenovanie pre čiernu a bielu, následne pre tmavú a bledú. Potom prišla červená – farba krvi a vína. Ďalej sa objavila žltá a zelená a až posledná bola modrá.
Jediný staroveký národ, ktorý poznal pomenovanie pre modrú farbu, boli Egypťania. Ťažili kameň modrej farby lapis lazuli a používali ho na zdobenie hrobov faraónov.