Mnohokrát neliečime príčinu chorôb, ale iba následky. „Je to, ako keď vám tečie batéria, vy len vodu z vedra vylievate a neopravíte batériu,“ vysvetľuje v rozhovore pre denník SME profesor Marián Valko z Ústavu fyzikálnej chémie a chemickej fyziky na STU.
Venuje sa fyzikálnej chémii a skúma úlohu kovov v organizmoch. Za svoj prínos dostal v januári od prezidenta Andreja Kisku Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky.
Na Slovensku patríte k najcitovanejším vedcom. Čo to pre vás znamená?
„Treba spravodlivo povedať, že citovanosť závisí od oblasti, v ktorej pracujete. Keď v danej problematike robia milióny ľudí, tak budete viac citovaní ako v oblasti, v ktorej robí päťsto ľudí.
Citovanosť by som zobral s rezervou, nie je to výpovedná hodnota v zmysle, že ten má viac citácií, preto je lepší. Treba ju brať v kontexte, ide o jeden z viacerých ukazovateľov. Najviac sa citujú biovedy, potom chémia a fyzika, najmenej spoločenské vedy.“
Ale o niečom isto svedčí.
„Ale áno. Problém je, že z citácií sa stala mašinéria, keď sa predháňame, aby sme ich mali. Na docenta potrebujete toľko, na profesúru zas toľko. Nie je dobré paušálne zavádzať čísla do hodnotení, pretože sa to celé zvrhne na boj o scientometrické ukazovatele vedcov, fakúlt a univerzít.
Nemyslím si, že veda by mala byť o práci pod tlakom, že tento rok musím spraviť tri či štyri publikácie a získať dvadsať alebo tridsať citácií.“
Bolo to tak aj kedysi?
„V dvadsiatom storočí ľudia spravili neuveriteľné objavy. Keď objavili DNA, publikovali jednu, dve práce ročne. Teraz je to podľa amerického sloganu ,publikuj alebo zahyň‘.
