Letecká legenda sa vrátila, ako dopadla

Hru na recenziu poskytla spoločnosť Cenega.

Predstavte si, že milujete lietadlá. Po nociach a počas dovoleniek si staviate modely, študujete špecifikácie rakiet vzduch-vzduch, z hlavy viete určiť rozdiel medzi kódom "fox 2" a "fox 3" a vymenovať strely, ktoré tam môžu a nemôžu patriť. Alebo len máte radi letecké simulátory a občas si chcete nejaký zahrať.

Ak ste už vzdali hry na počítači a máte doma konzolu, máte smolu. A smolu budete mať aj naďalej, Ace Combat 7 nie je pre vás. A zrejme ani pre tých, ktorí tie lietadlá naozaj milujú.

Po zhruba dvanástich rokoch (ak nerátame dve odbočky) prichádza ďalšia časť leteckej arkády pre masy.

A leteckou arkádou – v dobrom aj zlom – zostala.

Trochu odfláknuté

Priznáme sa, k tejto hre sme pristupovali naivne. Odchovaní videami z DCS sme sa pokúsili situáciu ako-tak priblížiť realite. Zvoliť pohľad z kokpitu, zložitejšie ovládanie, vyvolať pocit, že naozaj sedíte v lietadle.

Vytriezvenie prišlo už o pár minút: nielenže v kokpite nič naozaj nefunguje, AC7 sa takýmto spôsobom prakticky ani nedá hrať.

Ale, čo je horšie, s výnimkou najextrémnejších rozdielov nespoznáte ani rozdiely medzi jednotlivými lietadlami.

Preto to vzdáte a začnete túto hru hrať tak, ako autori predpokladali. To nie je výčitka: len vopred a relatívne rozsiahlo upozorňujeme, že ak sa chcete hrať letecký simulátor, vráťte sa k počítaču. Toto to ním nie je. A ani nechce byť.

Tým by sme asi vybavili žáner. Napriek naivnej arkádovitosti však hru treba pochváliť za vizuál. AC7 jednoducho vyzerá pekne, morská hladina je nádherná a občas je príjemné si len tak lietať oblohou.

Menej príjemné však je, keď sa pustíte do kampane. Fanúšikovia značky odpustia, ale ani tento raz nedáva žiaden zmysel. Príbeh hry je vyslovene hlúpy, čo hlúpy, horší ako ktorákoľvek banálna kombinácia Top Gunu a telenovely.

A ak tento diel vaším prvým, nepoznáte ani nuansy a vôbec nechápete, čo, kto s kým a preboha prečo.

(zdroj: Bandai Namco)

Nebolo by to problémom, ak by samotné letecké misie – v kampani ich nájdete rovných dvadsať – boli aspoň nejako prekvapivé či zaujímavé. V skutočnosti sú však len repetitívne, nacápané na mapu je všetko možné bez ladu a skladu a jediným cieľom autorov hry zjavne bolo, aby ste mali neustále čo robiť.

Pritom by pomohlo jednotlivé úlohy rozdeliť aj do viacerých misií. A, keď už frfleme, výrazne sprehľadniť rôzne menu a navigáciu v nich – možno by to potom nevyzeralo, že autori mnohé veci odflákli.

(Iba) dobrá zábava

Teraz to vyznieva, že nový Ace Combat je pekelne zlou hrou. Nuž, práveže nie je.

Naopak, keď sa prenesiete cez fakt, že takto sa naozaj žiadne lietadlo nemôže správať, že v realite nebudete mať nekonečno rakiet a že to celé nedáva dokopy zmysel, táto videohra je celkom dobrá zábava.

Môžete sa hrať na pilota a pritom nemusíte poznať funkciu asi stovky tlačidiel ešte predtým, ako vôbec nahodíte motory.

Môžete sa cítiť ako nesmrteľné letecké eso a nezaoberať sa faktom, že dnešný súboj vyhráva ten s menším radarovým odrazom, lepšou schopnosťou nájsť súpera a keď už dôjde na dogfight, čosi ste naozaj veľmi veľmi pokazili.

Ace Combat jednoducho zostal sám sebou, arkádou pre masy, predstieraním hry o lietadlách, ktorá je v skutočnosti hrou na superhrdinu. Budete sa cítiť výnimočným v oblakoch, kde vašou jedinou hranicou zostala modrá obloha.

Ak ste túto sériu milovali, budete ju milovať aj naďalej. Ak ste k nej nemali nijaký vzťah, ani to sa nezmení – a v takom prípade si radšej počkajte na výpredaje.

A ak viete z hlavy vysypať dostrel, stúpavoasť a maximálnu rýchlosť Aim-9 Sidewinder, vráťte sa k nejakému naozajstnému leteckému simulátoru.

Varovali sme vás.