Ozónová diera nad Antarktídou je veľmi „živý“ útvar. Ukazuje sa, že jej veľkosť a tvar nesúvisí ani tak s množstvom škodlivín, ako skôr s celkovou klimatickou situáciou na zemeguli.
FOTO – GODDARD INSTITUTE FOR SPACE STUDIES
, boli účinné.
Klimatológovia už dávnejšie odhalili, že zahrievanie atmosféry spôsobuje najmä oxid uhličitý (CO2) a ďalšie „skleníkové“ plyny, predovšetkým metán (CH4), ozón (O3) v troposfére, tmavé čiastočky uhlíka (sadze) a vodná para. Tieto plyny vracajú k povrchu planéty tepelné zložky žiarenia, ktoré prichádza zo Slnka. Vďaka tomu vzniká skleníkový efekt, bez ktorého by na Zemi zrejme nevznikol život. Bez prítomnosti atmosféry by sa väčšina tepelného žiarenia odrazila naspäť do kozmického priestoru a na Zemi by bolo asi o 30 až 35 stupňov chladnejšie. Na druhej strane, keby mala naša atmosféra iné zloženie, mohlo by tu byť oveľa teplejšie. Napríklad zloženie atmosféry Venuše (prevažne zlúčeniny síry) spôsobuje taký silný skleníkový efekt, že na povrchu planéty panuje teplota až 300 oC.
Vyváženosť obsahu plynov pre životodarnú klímu na Zemi je veľmi dôležitá. Kolísanie ich množstva i pomeru má za následok prehrievanie či ochladzovanie atmosféry. Väčšie výkyvy spôsobujú napríklad doby ľadové a medziľadové, v akej žijeme dnes. Výskumy ľadovcov v Grónsku však ukázali, že už asi 8000 rokov panuje na Zemi veľmi stabilná klíma, v ktorej sú len malé výkyvy.
Industrializácia koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia spôsobila, že v atmosfére narástol najmä podiel oxidu dusičnatého. Po druhej svetovej vojne však vedci zaznamenali prudký nárast podielu iných skleníkových plynov, CO2, metánu a freónov. Alarmujúci stav koncom 70. rokov prinútil spoločnosť prijať pre obnovenie rovnováhy v atmosfére opatrenia, zhrnuté v Montrealskom protokole. Ako ukazuje práca Jamesa Hansena z Goddardovho inšitútu NASA a Makika Sata z Columbia University, opatrenia boli účinné: podiel freónov v atmosfére sa rapídne znížil, poklesli aj hodnoty CO2 a metánu.
Štúdia však ukázala, že metán hrá pri vytváraní skleníkového efektu oveľa dôležitejšiu úlohu, ako sa predpokladalo. Je pravdepodobné, že účinky metánu a CO2 sa kombinujú a že aj ich množstvo v atmosfére je vzájomne previazané. Keby sa táto domnienka potvrdila, bolo by to veľmi povzbudzujúce, pretože množstvo metánu sa dá ovplyvniť oveľa ľahšie a rýchlejšie. Inak povedané, ak obmedzíme metán, samovoľne by sa mohlo znížiť i množstvo CO2.
Posledným výsledkom Hansenovej práce je predpoveď vývoja otepľovania do budúcnosti. Keby sa najbližších 50 rokov fosílne palivá používali v rovnakej miere ako dnes a podarilo by sa zredukovať metánové splodiny, o 50 rokov by bola atmosféra teplejšia iba o 0,7 oC. Je to menej ako polovica hodnoty, ktorá vystupuje v katastrofických scenároch ochrancov prírody. Ak k tomu pridáme fakt, že atmosféra zrejme má „samočistiace“ mechanizmy, ktoré do určitej miery dokážu udržať skleníkový efekt v úzkom pásme okolo „naprogramovanej“ hodnoty, mohli by sme povedať, že z najhoršieho sme vonku. ROMAN PIFFL
