Pôsobí ako mierumilovný, elegantný vták, no v prípade ohrozenia neváha a bráni sa veľmi negustióznym spôsobom. Drozd čvíkotavý – či skrátene čvíkota – neznesie, ak sa v blízkosti jeho hniezda poneviera sojka alebo nebodaj krkavec.
Narušiteľa, ktorý je od neho oveľa väčší a, samozrejme, neporovnateľne silnejší, však drozd nezaháňa sám. Na votrelca sa vrhajú viaceré čvíkoty z kolónie a útočia naň vlastnými výkalmi. Doslova ho ostrekujú trusom a mieria pri tom veľmi presne.
Zapáchajúci bojový materiál neraz spôsobí, že zasiahnutému krkavcovi sa zalepia krídla a takmer nedokáže vzlietnuť. Návštevu kolónie čvíkot po takomto zásahu nepochybne oľutuje.
Ako vyzerá?
Keď hovoríme o drozdovi, väčšina z nás si predstaví operenca, ktorý je sfarbený ako uhoľ, iba čo sa mu na hlave vyníma oranžový zobáčik.
“Čvíkoty sa v minulosti často objavovali na tanieri ako vychýrená pochúťka. Keďže sa tieto operence kŕmili plodmi borievky, ich mäso vraj vďaka tomu získavalo výraznú chuť.
„
Lenže taký je drozd čierny.
Naopak, perie drozda čvíkotu hýri viacerými farbami. Oba tieto druhy sa na seba ponášajú akurát veľkosťou, a tiež tým, že si často voľkajú v záhradách.
Drozda čvíkotavého zblízka spoznáme podľa sivej hlávky a hnedastého chrbta. Pierka na hrudi má hrdzavé a výrazne škvrnité, sfarbenie na brušku zasa prechádza do bielej. V porovnaní s drozdom čiernym je teda čvíkota veľmi pestrá.
Odkiaľ privandroval?
V minulosti boli jeho domovom riedke lesy v sibírskej tajge. Pred viac ako dvesto rokmi však začali drozdy čvíkotavé osídľovať strednú Európu a zabývali sa aj na Slovensku. Sprvu nehniezdili v blízkosti ľudí, no dnes už na ne môžeme natrafiť nielen pri riekach a potokoch, ale aj v sadoch, záhradách či parkoch.
Trasochvost biely žije na púšti aj v tundre. Zahniezdil aj na Chopku Čítajte Hoci patria k sťahovavým vtákom, pohľadom na čvíkoty sa môžeme kochať celú zimu. Ako je to možné?
Nuž, keď drozdy, ktoré hniezdia na Slovensku, odletia na juh, na naše územie zasa prikvitnú čvíkoty zo severu, ktoré tu prezimujú. So severskou populáciou ich priletí oveľa viac. Kým hniezdiacich čvíkot je na Slovensku asi dvadsaťtisíc, tých zimujúcich u nás môže byť až pol milióna.
V chladných mesiacoch sa združujú do veľkých kŕdľov a sú poriadne hlučné. Kŕmia sa najmä jarabinami, borievkami či imelom.
V lete čvíkoty presedlávajú na živočíšnu potravu. Pochutnávajú si na hmyze – najmä na pavúkoch, ale nepohrdnú ani slimákmi. Kým si drozdy zamaškrtia iba na týchto škodcoch, záhradkári si ich prítomnosť pochvaľujú. No len čo sa ulakomia na prácne dopestované hrozno alebo jahody, už ich pestovatelia vyháňajú.
Boli čvíkoty v minulosti pochúťkou?
Pravý rodinný život sa čvíkotám začína v apríli až júni. V tomto období sa najčastejšie usadia v korune stromu na okraji lesa a začnú si budovať hniezdo. Páriky drozdov si stavajú obydlia neďaleko od seba, čím vytvárajú početné kolónie.
Domček si upletú z konárikov a trávy, pričom celú stavbu spevnia hlinou. Samička potom do hniezda nakladie približne šesť zelených vajec, ktoré sú husto posiate hrdzavými škvrnami. Znášku svorne zahrievajú obaja rodičia a keď sa mladé po dvoch týždňoch vyliahnu, spoločne ich kŕmia.
Hoci sa o tom dnes už veľmi nehovorí, čvíkoty sa v minulosti často objavovali na tanieri ako vychýrená pochúťka. Keďže sa tieto operence kŕmili plodmi borievky, ich mäso vraj vďaka tomu získavalo výraznú chuť. V starých kuchárskych knihách by sme ešte našli recepty na prípravu pokrmov z drozda čvíkotavého.
