Autor: Quark
Šialené naháňačky, divoké prestrelky, výbuchy, skromnosť hrdinu či genialita súkromného očka, zväčša skrachovaného policajta, – čo viac si želať v súčasnom filmovom svete.
Keď režiséri dostanú obrovský rozpočet na film, zvyknú sa riadne odviazať.
Niekedy až tak, že v niektorých scénach absolútne zabúdajú na zákony fyziky, fungovanie ľudského tela či zdravý rozum.
Niektoré scény sú až také absurdné, že k nim netreba uverejniť ani informáciu, aby to diváci doma neskúšali.
Ako inteligentní strážcovia kontrolujú bezpečnosť vo veľkých davoch Čítajte Jedna hlúposť stačí
Inou šálkou kávy sú tie scény, ktoré sa na prvý pohľad zdajú vcelku reálne.
Klasikou sú na kolene vyrobené bomby záporákov. Zdá sa, že každý zločinec plánujúci vyhodiť mesto do vzduchu vie nastražiť len bombu s časovačom s pekne veľkými číslicami.
A aby to sympatický pyrotechnik pri zneškodňovaní nemal ľahké, terorista zo zásady používa farebné drôty.
Azda existuje nejaká hollywoodska norma, pretože chlapci z protidrogového neskúšajú biely prášok v zhabanom vrecúšku inak ako natrením si ho na ďasná či znaleckým ohodnotením na jazyku.
Vo všetkých filmoch zatiaľ títo sympaťáci svoje drogové tovaroznalectvo prežili, pretože vo všetkých vrecúškach a skladačkách bola zázračne len droga, nikdy nie antrax či iný jed.
“Auto sa vymrští do vzduchu a divákovi sa tají dych z nasledujúcich kotrmelcov. Skutočnosť je však prozaickejšia.
„
To, že vo všetkých protidrogových jednotkách je takéto zisťovanie prísne zakázané a že na to tým skutočným policajtom slúžia testery (do minúty je analýza hotová), sa do Hollywoodu ešte asi nedonieslo.
O skokoch do vody z výšky takmer sto metrov, o operáciách samých seba s pomocou zrkadla a poriadneho hltu whisky a následného akčného zachraňovania sveta, o behoch s prestrelenou nohou či úžasnou bitkou s dolámanými rebrami či o ďalších efektných nezmysloch radšej pomlčme.
Americkému fyzikovi Sidneymu Perkowitzovi z Emory University však pred niekoľkými rokmi došla trpezlivosť a vyzval hollywoodskych producentov, aby krotili svoju predstavivosť: "Chápem prirodzenú tendenciu zveličovať situácie v záujme dramatickosti, no ak sa to vyskytuje v jednej scéne za druhou, je to viac, ako znesiem."
