BRATISLAVA. Klik, klik, klik. Klop, klop. Sŕk.
Keď mala Shaylynn Hayesová devätnásť rokov, uvedomila si, že nenávidí niektoré zvuky.
Prekáža vám hluk a rýchlo sa vyčerpáte? Možno patríte medzi veľmi citlivých ľudí Čítajte Najprv ju začalo rušiť šťukanie perom, klopkanie prstami po stole a prežúvanie iných ľudí pri stole.
Nakoniec jej zvuky prekážali tak veľmi, že keď ich začula, musela odísť z miestnosti.
Jej odpor voči opakujúcim sa zvukom sa volá mizofónia.
Výskumníci sa zhodujú, že ide o neurologickú poruchu, ktorú človek nedokáže ovládať. No nikto netuší, koľko ľudí mizofóniou trpí.
A utrpenie je to správne slovo - mizofonici často musia obmedziť svoj sociálny život, zvuky v nich totiž môžu vyvolávať nevysvetliteľný hnev a zlé myšlienky.
Ako vzniká mizofónia - nenávisť k zvukom?
Spúšťačom mizofonickej reakcie môže byť takmer akýkoľvek opakujúci sa zvuk. Často sú nimi zvuky, ktoré pochádzajú z úst.
“Mizofónia je neurofyziologická porucha. Znamená to, že je vo fyzickom zložení mozgu. Nie je kognitívna
„
Prežúvanie, klopkanie, praskanie žuvačkovej bubliny, sŕkanie, šťukanie perom, ale aj dýchanie, kašeľ či kýchanie.
Iným ľuďom môžu podobné zvuky pripadať odpudivé, no u mizofonikov vyvolávajú veľmi silnú poplašnú reakciu.
Akoby ich mozog cítil, že obyčajný zvuk je pre človeka ohrozením.
Mizofónia ja relatívne neznáma aj preto, že jej výskum je stále v začiatkoch. Prvýkrát ju pomenovali iba v roku 2001 manželia Pawel a Margaret Jastreboffci. Nenávisť k opakujúcim sa zvukom si všimli náhodou pri inom výskume.
