WASHINGTON. Hovorí sa, že vo vesmíre vás nikto nemôže počuť kýchať. Ale astronaut misie Apollo 17 Harrison H. Schmitt si s kýchaním poriadne užil vo veliteľskom module Challenger, keď v roku 1972 navštívil Mesiac.
Náhodou sa nadýchal mesačného prachu, ktorý aj spolu s veliteľom priniesol späť do obytného priestoru modulu po prechádzke na Mesiaci.
Opísal to ako "mesačnú sennú nádchu". Slzili mu oči, pálilo ho v krku a neustále kýchal, napísal server LiveSicence.
Nebezpečný prach
Nebol alergický na Mesiac. Vedci NASA už vedia, že mesačný prach - zvlášť tie najmenšie a najostrejšie častice - ohrozujú astronautov.

Nedávna štúdia uverejnená v časopise GeoHealth presne ukazuje, aký nebezpečný môže byť na bunkovej úrovni - a výsledky sú rovnako zlovestné ako odvrátená strana Mesiaca.
Pri laboratórnych testoch sa ukázalo, že až 90 percent pľúcnych a mozgových buniek dokáže zabiť jediná lyžička repliky mesačného prachu, ktorému boli vystavené.
Častice prachu na Mesiaci sú najmä ostrejšie. Na rozdiel od Zeme prach nerozviruje vietor, a preto neeroduje. Jeho zrná, ktoré väčšinou pochádzajú z dopadu mikrometeoritov, zostávajú ostré a môžu sa zarezávať do pľúcnych buniek pri nádychu astronautov.
Môže sa vznášať
Bez atmosféry, ktorá by Mesiac chránila pred neustálym bombardovaním slnečných vetrov a nimi prinášanými nabitými časticami, môže byť lunárna pôda elektrostaticky nabitá podobne ako staticky priliehajúca látka.

"Tento náboj môže byť taký silný, že čiastočky pôdy sa vlastne vznášajú nad povrchom," uvádzajú autori štúdie.
Preto ľahko môžu priľnúť ku skafandru a astronauti si ich prinesú do obytných priestorov.
Keď sa uvoľnia, môžu poškodiť citlivé zariadenia, zaseknúť zipsy, ničiť oblečenie a ako to pocítil Schmitt, spôsobiť problémy ľudskému telu.
Skúmali nebezpečnosť prachu
Vedecký tím z newyorskej Stony Brook University vo výskume chcel zistiť, aký nebezpečný môže byť mesačný prach. Získať vzorku z Mesiaca je ťažké, použili preto náhradné zložky, podobné prachu nájdenému na rôznych miestach Mesiaca.

Išlo o sopečný popol z Arizony, prach z lávy z Colorada a sklovitý a geológmi v laboratóriu vytvorený jemný prášok. Každú pôdnu vzorku vedci rozdelili do troch rôznych stupňov zrnitosti, z ktorých najmenší mal len niekoľko mikrometrov (menší než šírka vlasu) a človek ho môže ľahko vdýchnuť do pľúc. Potom ich priamo zmiešali s bunkami ľudských pľúc a s mozgovými bunkami myší.
Prach poškodil bunky
Každý typ pôdy spôsobil iný stupeň zániku buniek. Najsmrtonosnejšie účinky mala najjemnejšia vzorka, ktorá zabila 90 percent buniek. Bunky, ktoré neboli zničené, vykazovali poškodenia DNA, ktoré by mohli viesť k rakovine alebo k neurodegeneratívnym chorobám.
"Pre budúcich výskumníkov bude evidentne nevyhnutné, aby sa vyhli vdýchnutiu mesačného prachu," napísal autori štúdie.
NASA berie tento problém vážne a vyvíja niekoľko metód obmedzujúcich prach. Jednou je pokrývať citlivý povrch elektrodynamickým antiprachovým štítom, ktorý odpudzuje prach.
Prvé laboratórne testy ukázali, že fungujú dobre a niektoré vzorky panelov testujú na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Po ich vyhodnotení sa rozhodne, či a ako by sa dali zabudovať do skafandrov.