Neveľká žabka prečkáva dni zahrabaná v zemi, často sa zavŕta až meter hlboko. Vďaka tomu dostala meno – hrabavka. Prívlastok škvrnitá jej zasa vyslúžili nepravidelné tmavé fľaky, ktorými má posiaty chrbát.
Hrabavka z úkrytu vylieza až v noci, výnimkou je iba obdobie rozmnožovania, keď ju možno zahliadnuť aj na dennom svetle.
V dospelosti svojou veľkosťou nijako nevyčnieva, zato žubrienky tejto žabky sú priam obrie. Nezriedka dĺžkou trojnásobne prekonajú dospelú hrabavku.
Má radšej piesčité pôdy?
Naprieč Európou na ňu môžeme natrafiť od východu Francúzska až po ruské pohorie Ural. Márne by sme ju hľadali v Španielsku, Grécku či na Britských ostrovoch, tam hrabavky nežijú.
Keď sa dvaja spária, tretí je iný. Skokan zelený je zvláštny hybrid Čítajte Keďže sa rady zahrabávajú, najväčšmi sa im pozdáva na miestach s ľahkými hlinitými a piesčitými pôdami. Do takých sa zavŕtajú hravo.
Na Slovensku už na hrabavku naďabili aj v Leviciach, išlo však skôr o výnimku, ktorá zrejme pricestovala na stavenisko vo vlečke plnej piesku.
Hrabavky sa u nás vyskytujú skôr mozaikovito, najmä v nižšie položených oblastiach, kde majú vhodné podmienky. Napríklad v Záhorskej nížine. U našich severozápadných susedov sa zasa celkom bežne vyskytujú v južných Čechách.
Osemnásťcentimetrové žubrienky?
Žubrienky sú vlastne larvy, z ktorých sa vyvíjajú dospelé žabky. Túto premenu na dospelého jedinca odborne nazývame metamorfóza.
Hrabavky majú z našich žiab suverénne najväčšie žubrienky, ktoré môžu dorásť na desať až dvanásť centimetrov a mnohé z nich sa nezastavia ani na tomto čísle.
Žubrienka hrabavky škvrnitej. (zdroj: WIKI COMMONS)Ak sa totiž larvy nestihnú premeniť na dospelú žabku do konca októbra, prezimujú a ich vývoj sa tým predĺži.
Takéto žubrienky potom môžu dorásť až na osemnásť centimetrov. Pri pohľade na ne by ste si povedali, že sa z nich dozaista vyvinú ozrutné žaby. Opak je však pravda, dospelé hrabavky sú oveľa menšie.
Samčeky dorastajú približne do šiestich centimetrov, samičky sú väčšie, môžu merať až osem centimetrov. Pokožka týchto žiab je v porovnaní s ropuchami oveľa hladšia, hrabavky majú bradavice iba nariedko roztrúsené po bokoch tela. Ich chrbát je fľakatý, na sivastom podklade sa im vynímajú tmavé, hnedé či hnedozelené škvrny.
Neraz majú telo posiate aj drobnými škvrnkami či bodkami tehlovočervenej farby. Hrabavka má ako jediná z našich žiab zvislú zreničku, naproti tomu napríklad ropuchy ju majú vodorovnú.
Na zadných nožičkách má lopatovité hrbolčeky, ktoré jej pomáhajú, keď sa cúvaním zavŕtava do zeme. Hrabavky z kožných žliaz vylučujú sekrét, ktorý vonia po cesnaku. Tieto výlučky im zvlhčujú kožu a zároveň žabku chránia pred plesňami či baktériami. Pre silnú cesnakovú arómu v minulosti hrabavke prischol prívlastok cesnaková.
Prečo ich takmer nepočuť?
Obdobie párenia hrabaviek nastáva v apríli a trvá do začiatku júna, pričom tieto žabky vtedy vyhľadávajú hlbšie rybníky či tône.
Zvieratá v čase rozmnožovania obyčajne robia poriadny rámus, no pre hrabavky to neplatí. Samček aj samička sa ozývajú iba slabým zvukom. Jednak preto, že tento druh žiab nemá vyvinutý rezonančný mechúrik, ktorý by ich hlások zosilňoval, a tiež preto, že kvákajú pod hladinou.
Samička po spárení kladie vajíčka v akýchsi povrázkoch, ktoré môžu merať pol metra až meter. Platí, že mladé žabky oproti starším samiciam kladú tieto šnúrky s vajíčkami kratšie. Pripevnia ich na vodné rastliny a vrátia sa na súš. Do týždňa sa z vajíčok vyliahnu larvy – žubrienky.
Vývoj žubrienky na dospelú žabku trvá približne tri mesiace. Larvy, ktoré sa vyliahli neskôr, občas nestihnú metamorfovať a prezimujú ako žubrienky, pričom dorastú do mimoriadne veľkých rozmerov. Ale tento príbeh už poznáte.
