Ak je reč o užitočnom hmyze, mnohým z nás zídu na um nanajvýš včely.
Ich príbuzné osy, sršne a čmeliaky považujeme napospol iba za okrídlenú hrozbu, ktorá od jari do jesene striehne takmer všade a len čaká, kedy bude môcť zaútočiť svojím žihadlom.
Čmeliakom však týmto zovšeobecňovaním krivdíme. Sú mierumilovné a na rozdiel od ostatných bzučiakov, ktorých sme spomenuli, používajú žihadlo iba zriedka. Sú síce pomerne veľké, no bodnutie čmeliaka nie je o nič bolestivejšie ako uštipnutie osou.
“Keď už je v hniezde robotníc ako maku, začne kráľovná klásť neoplodnené vajíčka, z ktorých sa liahnu trúdy. Neoplodnené vajíčka dokážu naklásť aj niektoré robotnice, tie si ich však navzájom ničia.
„
Ich spoločenstvo je podobné včeliemu. Aj čmeliaky majú svoju kráľovnú – matku, samice – robotnice a samce, ktoré voláme trúdy.
Trúdy sú o čosi väčšie ako robotnice, no menšie ako kráľovná, ktorá dorastá do 2,5 centimetra.
Čmeliaky majú v prírode nezastupiteľnú úlohu. Opeľujú napríklad dlhé a úzke kvety, do ktorých sa včely so svojím krátkym jazýčkom (naozaj majú jazyk, ciciak je výsadou motýľov) nedostanú, a preto im nevenujú pozornosť.
Čmeliaky tiež nemusia vždy dosiahnuť hlboko medzi okvetné lístky, no k chutnému nektáru sa dokážu prehrýzť a kvet pri tom hneď aj opelia.
Neraz dokonca zachránia úrodu ovocinárom. Kvety totiž opeľujú aj počas chladnejších jarných dní, keď včely z úľa ani nevykuknú. Práve včasne zjari je pre ovocné stromy dôležité, aby sa opeľovači snažili čo najviac. No a čmeliaky nezaháľajú. Z rastlinky na rastlinku prelietavajú, dokonca aj keď prší.
Ako vyzerajú?
Odborne sa nazývajú čmele a na Slovensku ich žije niekoľko druhov. Najznámejší je práve čmeľ zemný, no v našej prírode možno natrafiť aj na čmeľa roľného, väčšieho či chrastavcového.
Čmeľ zemný má trojfarebné telo. Na čiernom chrbte sú zreteľné dva žlté pruhy, zadoček je zasa biely. Celé telo čmeliakov je pokryté hustými chĺpkami, na ktorých sa im zachytávajú zrnká peľu.
Majú dva páry krídel a tri páry nôh, pričom na zadnom páre nosia akési košíčky z dlhých chĺpkov, do ktorých takisto zbierajú peľ.
Kto má žihadlo?
Samičky začínajú poletovať už v máji. Od samcov, ktorých možno zahliadnuť až v júli, sa na pohľad nijako zvlášť nelíšia. Rozdiel medzi nimi je však zásadný, samčeky totiž nemajú žihadlo.
Ďalšia odlišnosť spočíva v tom, že samce – trúdy, nikdy neprežijú zimu. Spolu s robotnicami v chladnejších dňoch popadajú na zem a zahynú. Prezimujú iba oplodnené samičky, ktoré sa na jar prebúdzajú už ako nové kráľovné, ktoré založia vlastnú kolóniu čmeliakov.
Ako sú podelené úlohy v hniezde?
Kráľovné čmeliaka zemného, verné svojmu druhovému menu, zakladajú hniezda pod zemou. Zvyčajne si obydlie budujú až jeden a pol metra hlboko, napríklad v myšacích dierach. V takejto dutine si urobia komôrku a v nej najprv z vosku postavia džbán. Doň nanosia sladučký nektár, aby mali v hniezde zásobu. Potom uhnetú voskovú misku, odborníci tento útvar nazývajú bunka. Kráľovná sem nakladie vajíčka.
Z nich sa liahnu larvy, ktoré sa potom zakuklia, aby sa z nich napokon vyvinula dospelá robotnica. Celý vývoj od vajíčka po dospelého čmeliaka trvá menej ako mesiac.
Vyliahnuté robotnice pomáhajú kráľovnej kŕmiť peľom ďalšie larvy. Starajú sa aj o čistotu v hniezde a zároveň v obydlí zabezpečujú vždy čerstvý vzduch. Vždy ráno pri vchode do hniezda zúrivo mávajú krídlami, aby poriadne vyvetrali.
Keď už je v hniezde robotníc ako maku, začne kráľovná pre zmenu klásť neoplodnené vajíčka, z ktorých sa liahnu trúdy. Neoplodnené vajíčka dokážu naklásť aj niektoré robotnice, tie si ich však navzájom ničia. Trúdy nezbierajú peľ, ich jedinou úlohou je striehnuť na samičky, ktoré by mohli oplodniť.
Plodné samičky sa liahnu koncom leta. Po spárení s trúdmi si začnú hľadať úkryt, v ktorom ako jediné z celej kolónie prečkajú zimu, aby sa z nich na jar stali nové kráľovné.
