Operenec s červenou čiapočkou, ktorý zúrivo mláti zobákom do kmeňa. Tak by sme ďatľa čierneho dokázali opísať azda všetci. Vlani sa stal vtákom roka a nebola to náhoda.
Tento užitočný požierač hmyzu sa na dôvažok živí aj drevokaznými hubami, čím pomáha uzdravovať stromy. No na život potrebuje aj odumierajúce a mŕtve drevo.
Vysušený strom pre ďatle znamená nevídanú hostinu. Býva totiž naskrz prelezený množstvom chrobákov či mravcov a ukrývajú sa v ňom aj larvy hmyzu. Tam, kde my vidíme iba mŕtvy topoľ, má ďateľ pred sebou bohato prestretý švédsky stôl.
Kto má väčšiu čiapku?
Ďateľ čierny, ktorého voláme aj tesár, meria takmer pol metra. Rozmermi sa teda ponáša na havrana, čo z neho robí najväčšieho európskeho ďatľa. Jeho príbuzný ďateľ veľký, napriek svojmu druhovému menu, je v porovnaní s tesárom o polovicu menší.
Ďateľ čierny dostal oveľa príhodnejšie pomenovanie. Jeho perie je skutočne sfarbené ako uhoľ, iba hlávku má červenú.
Samca od samičky možno rozoznať pri detailnejšom pohľade. Kým ďatlica má červenú čiapočku iba na zátylku, samcovi červené perie pokrýva celú hlavičku vrátane čela. Tesár je však veľmi plachý vták, vyruší ho aj najmenší lomoz. Preto si ho na vychádzke v lese zrejme neobzriete vôbec, nieto zblízka. Nemusí sa vám ukázať, no svojím hlasným volaním sa prezradí určite.
Aké lesy obýva?
Jeho domovom je takmer celá Európa aj veľká časť Ázie. Areál rozšírenia tohto ďatľa sa tiahne od Španielska až po Kórejský polostrov. U nás hniezdi na väčšine územia, pričom veľmi nerieši, v akom lese sa usadí.
V lesoch treba aj staré stromy, po ďatľoch sa v nich zabýva pôtik Čítajte V nížinách nachádza útočisko medzi topoľmi, v stredných polohách ho lákajú bučiny a vo vyššom nadmorskom stupni sa usádza v smrekových lesoch.
Nenechajte sa však zmiasť, ďateľ vie byť aj vyberavý. Nezáleží mu síce na type lesa, no musí v ňom byť dostatok starých a veľkých stromov. Na to, aby mal kam vyhĺbiť poriadnu hniezdnu dutinku.
Tá musí byť aspoň štyridsať centimetrov hlboká a umiestnená býva asi desať metrov nad zemou. Ďatle je neúnavne modelujú iba svojimi zobáčikmi. Ide o zdĺhavú a náročnú prácu, ktorá im trvá približne mesiac.
Počká ďatlica na hotový domček?
Aj keď tokanie ďatľov sa začína už v polovici februára, samičky sa nedajú zmiasť. Nechajú svojho budúceho partnera, aby najprv našiel vhodný strom na vyhĺbenie hniezdnej dutiny. Ďatlice na intímnosti privolia až vo chvíli, keď je hniezdo hotové.
Po spárení samička nezriedka znesie až šesť snehobielych vajec. Zahrievajú ich obaja rodičia, ktorí sa pri sedení na vajíčkach striedajú každé dve hodiny.
Mláďatká sa liahnu po dvoch týždňoch, sú úplne bezmocné a slepé. Sprvoti ich ustaraní rodičia musia kŕmiť takmer nasilu. Už po pár dňoch sa o poznanie silnejšie ďatlíčatá dožadujú potravy aj samy.
Ďatle vytvárajú stále páriky, neraz dokonca hniezdia opakovane v tej istej dutine. Na pomery vtáčej ríše sa dožívajú veľmi vysokého veku. Najstarší okrúžkovaný operenec z tohto druhu sa dočkal dvadsiatych ôsmych narodenín.
Má vlastnú mucholapku?
Už sme spomínali, že ďateľ čierny sa živí najmä hmyzom, ktorý doluje spopod kôry stromov. Ako to dokáže? Na tento neľahký spôsob stravovania je dokonale prispôsobený. Má silný vystužený zobák, ktorý je na konci zvislo zrezaný.
Pripomína dláto, aké majú ozajstní tesári. V ňom ďateľ ukrýva dlhočizný jazyk, ktorý dokáže vymrštiť ďaleko dopredu.
Na konci jazyka má operenec čosi ako háčiky, aby mohol chrobač lepšie pochytať. V kombinácii s lepkavými slinami tento jazyk funguje asi ako závesná mucholapka. Čo sa ho dotkne, už sa neodlepí.
