Jonas De keersmaecker a Arne Roets najskôr rozdali dotazníky. Asi štyri stovky dobrovoľníkov poprosili, aby vyplnili klasický test osobnosti.
Vedci z univerzity v belgickom Gente ľudí následne rozdelili do dvoch skupín. V jednej chceli čosi otestovať, tá druha im slúžila ako kontrolná vzorka.
Rozdiel medzi obomi bol celkom jednoduchý: obe skupiny si prečítali krátky životopis vymysleného dievčaťa Natálie. Pracovala ako sestrička v miestnej nemocnici a jej život bol úplne obyčajný. Aspoň pre dobrovoľníkov v kontrolnej skupine.
Tá druha v životopise našla navyše krátku poznámku, že Natáliu zadržali za krádež liekov, dva roky ich vynášala z nemocnice a predávala na ulici. Potom mali ľudia Natáliu hodnotiť v rôznych kategóriách ako pravdovravnosť alebo úprimnosť.
Dobrovoľníci podľa štúdie v odbornom magazíne Intelligence pokračovali testom svojich kognitívnych schopností. Experimentálnej skupine s kradnúcou Natáliou ešte ukázali, že správa bola falošná a mali Natáliu znovu ohodnotiť.
Čo ukázal experiment
Zaujímavé na celom pokuse nebolo zistiť, kto bude mať vymyslenú sestričku menej rád - to bolo jasné. Vedci však skúmali, ako sa budú dobrovoľníci správať pri vystavení dezinformácii. A ako ich správanie bude korelovať s výsledkami ich kognitívneho testu.
Prekvapením nebolo, že po odhalení falošnej informácie hodnotila experimentálna skupina Natáliu lepšie ako na začiatku pokusu. Ukázalo sa totiž, že niektorí ľudia majú problém falošnú informáciu odmietnuť.
