Je pravda, že na Slovensku už raz vyhynul?
Tento huňatý obor je najväčšie voľne žijúce zviera na Slovensku. Nakrátko mu prvenstvo nášho najrozmernejšieho živočícha uchmatol medveď hnedý. Bolo to v čase, keď zubor lesný z voľnej prírody úplne zmizol.
Krava si vybrala slobodu. Už mesiace žije so stádom divých zubrov Čítajte Vyhynul nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Ako už iste tušíte, za nešťastným osudom zubra stál človek. Jednak preto, že ho lovil, a tiež bezohľadne zasahoval do krajiny, ktorá bola pre zubry domovom.
Smutný príbeh zubrov však nebol ľahostajný všetkým ľuďom. Naopak, keď sa spojili viacerí ochranári, aktivisti či jednoducho milovníci prírody, podarilo sa im zubriu populáciu zachrániť.
Nemali to jednoduché. V istom momente totiž vo voľnej prírode nezostal jediný zubor.
Pomohli zoologické záhrady?
Zubor lesný je európsky endemit, čo znamená, že žije iba v Európe. V minulosti obýval mnohé územia tohto svetadielu, od severného Španielska cez strednú Európu až po Kaukaz na hranici s Áziou.
Lenže pytliaci ba aj šľachtici na poľovačkách v ňom zrejme nevideli výnimočné zviera, skôr lákavú trofej. A tak zubor, na ktorého spoza každého stromu mierili pušky, z voľnej prírody postupne celkom zmizol. Mohutná stavba tela ho po stáročia chránila pred drsným podnebím aj pred útokmi predátorov. Na ochranu pred poľovníkmi to však nestačilo.
“Začiatku dvadsiateho storočia sa v európskej prírode dožili iba dve zubrie populácie. Aj tie čakal skorý zánik.
„
Začiatku dvadsiateho storočia sa v európskej prírode dožili iba dve zubrie populácie. Aj tie čakal skorý zánik.
Posledného zubra v poľskom Bielovežskom pralese zastrelili v roku 1919. Koniec zubrov na Kaukaze prišiel o osem rokov neskôr. V tejto chvíli na svete zostalo iba niekoľko desiatok týchto mohutných tvorov, všetky však bývali za ohradou. Buď v ZOO alebo vo zverníkoch. Práve tieto zubry zachránili svoj druh pred vyhynutím.
Kedy sa vrátili na Slovensko?
Ochranári začali pod drobnohľadom odborníkov zvieratá zo zajatia vysádzať v ich prirodzenom prostredí.
Zo starostlivo vybraných jedincov vytvorili malé stádo, ktoré sa úspešne zabývalo v Bielovežskom pralese. Tam, kde boli zubry doma po celé stáročia.
Mohutní chlpáči, ktorí sa dnes túlajú prírodou, sú všetci do jedného potomkami malej skupiny zubrov zo zajatia. Na Slovensko sa zubry začali vracať len nedávno, v roku 2003.
Kto má rohy?
Najvypasenejšie samce môžu merať aj tri a pol metra, pričom ich hmotnosť nezriedka presiahne tonu, teda tisíc kilogramov. Samičky sú spravidla podstatne menšie a asi o polovicu ľahšie.
Pre mohutnú hlavu zubra je typické široké čelo a drobné očká. Rohy má samec aj samica – voláme ich aj býk a krava – ibaže samec ich má väčšie a viac zahnuté. Dlhý, až osemdesiatcentimetrový chvost končí dlhou štetkou zo srsti. Zubry v zajatí sa môžu dočkať aj tridsiatych narodenín. Ich voľne žijúci priatelia žijú kratšie.
Ako často majú zubrice mladé?
Obdobie párania nastáva v lete, trvá od augusta do októbra. Býky, z ktorých mnohé žijú samotársky, sa v tomto čase pripájajú ku stádam kráv. Chcú si získať priazeň vyvolenej zubrice, aby spolu mohli splodiť potomka.
Krava je teľná necelých deväť mesiacov a mláďatká privádza na svet raz za dva roky. Jednej krave sa zväčša narodí len jedno, výnimočne aj dve teliatka. Novonarodené mláďa zubra je v porovnaní s rodičmi skutočne drobné, váži len o čosi viac než dvadsať kilogramov.
Mama zubrica ho môže kojiť až osem mesiacov. Kým mladé cicia materské mlieko, jeho rodičia si hľadajú tuhšiu potravu. Väčšinou sa kŕmia trávou, listami, ale aj machmi či kôrou, ktorú ohrýzajú z kmeňov stromov.
Pri svojom obrom vzraste predsa potrebujú aj poriadnu dávku energie. Nezriedka zožerú takmer šesťdesiat kilogramov potravy denne.
