V Shadow of the Colossus má zabíjanie následky. Aj pre hráča (recenzia)

Hrali sme na PlayStation 4 Slim, hru na recenziu poskytla spoločnosť Sony.

Smrť jednotlivca je tragédia, smrť miliónov je štatistika. Známy výrok sa dá veľmi trefne uplatniť aj pri videohrách: koľkokrát sa stane, že hlavný hrdina spôsobí menšiu genocídu zloduchov?

Zvykli sme si, veď už aj v štatistikách si môžeme pozrieť, koľko nábojov sme vystrelili, koľko hláv trafili, koľko postáv zabili. Desiatky, stovky, občas aj tisíce. Banálnosť.

V Shadow of the Colossus zomrie šestnásť majestátnych bytostí, šestnásť nezabudnuteľných kolosov, ktoré hlavnému hrdinovi, Wanderovi, nič neurobili. Ale zabiť ich je jediný spôsob, ako oživiť mŕtvu dievčinu. Preto Wander prišiel do zakázanej krajiny.

A napriek varovaniu, že to bude mať strašné následky, sa rozhodol splniť úlohu.

Shadow of the Colossus (24 fotografií)

Hra ako žiadna iná

Zjednodušene povedané, Shadow of the Colossus by sa dala popísať ako niekoľko veľkých súbojov s kolosmi, v ktorých sa miešajú prvky hádaniek a plošinoviek.

Aby ste vôbec kolosy porazili, musíte na ich tele nájsť slabiny, dostať sa k nim a zabodnúť do nich meč. A takm stále dokola.

Ale to by bolo priveľké zjednodušenie.

To, čo sa najprv zdá ako bežná náplň hry - náplň, ktorú ste tak často videli inde - sa rýchlo zmení na otázku, či to, čo robíte, je správne. Shadow of the Colossus sa vás neustále pýta: ako ďaleko ste ochotní zájsť? A pýta sa to tak jedinečne, ako len videohra dokáže.

Je to súhra všetkého. Súboje s kolosmi a zmiešané pocity, ktoré vo vás vyvoláva ich porazenie.

Osamotené a tiché putovanie po pustom, no prekrásnom nedotknutom svete, počas ktorého máte príležitosť premýšľať, čo sa deje, pričom vaším jediným spoločníkom je kôň Agro.

Neustála melanchólia a vtierajúce sa pochybnosti, či robíte správnu vec.

Budú sa urputne brániť

Vysoké a majestátne, ale aj o niečo málo väčšie ako vy. Krotké, ktoré si vás nebudú napriek všetkému všímať, ale aj agresívne, pripravené v okamihu zaútočiť. Lietajúce, lezúce po stenách, plaziace sa pod pieskom, plávajúce hlboko pod hladinou jazera.

Každý kolos je jedinečný.

Dobre vedia, o čo vám ide a mnohí sa budú urputne brániť. Pokúsia sa vás zadupnúť, trafiť kyjakom, udrieť päsťou. Ak to nepomôže a už ste sa dostali na ich telo, budú sa vás všemožne snažiť striasť. Celé sa to podobá na chvíle, keď sa vy snažíte odohnať otravný hmyz.

Rukami nohami máchajú vo vetre, ramenami a chrbtom sa urputne kývu zo strany na stranu, len aby sa vás zbavili. Všetkými silami vám budú brániť, aby ste im vrazili meč do slabín.

A práve tu čoskoro začnete mať pocit, že niečo nie je správne. Kolosy vyjú od bolesti, zmietajú sa, z rán im vytryskne čierna tekutina, oči im žiaria v tušení, že deje čosi zlé.

Keď ich porazíte, namiesto triumfálnej úľavy vidíte tú majestátnu bytosť bezducho padať k zemi. Aj hudba v pozadí dáva najavo, že sa stalo čosi smutné.

Naplnená prázdnota

Práve putovanie po prázdnom svete slúži na upokojenie, vstrebanie toho, čo sa pred chvíľou udialo v boji s kolosom. Keby ho vývojári naplnili vedľajšími úlohami či hľadaním skrytých predmetov, odpútali by pozornosť od najdôležitejšieho - od premýšľania nad tým, prečo zabíjate kolosy.

Napriek intenzívnej prázdnote je však zakázaná krajina prekrásnym miestom. Planinu strieda hustý les, z ktorého vás jaskyne vyvedú na púšť. Nájdete tu bažiny, kopce, ruiny starovekej civilizácie.

Prečo tie piliere trčia z jazera? Načo slúžila táto aréna? Zakázaná krajina paradoxne najviac prezrádza tým, že je prázdna.

Váš kôň Agro pritom nie je len akýmsi dopravným prostriedkom, ktorý vás má dostať k najbližšiemu súboju. Ak ho necháte osamote, začne sa prechádzať alebo pásť. Sám reaguje na okolie, dokáže si vybrať vhodnú cestu, spomalí, keď vojde do hustého lesa.

Keď naňho vysadnete, nepreberáte nad ním kontrolu ako v iných hrách, naopak. Ovládate ho cez opraty hlavného hrdinu, čím nadobúda ešte živší dojem.

Jeho živosť ešte viac umocňuje jeho lojálnosť - bude chcieť ísť za vami aj vtedy, keď musíte zoskočiť a ísť do súboja s kolosom osamote.

Mnohé vylepšenia

V Bluepoint Games pristúpili k remaku veľmi zodpovedne. Celú hru rozobrali a upravili ju do modernej podoby, no hra si napriek tomu zachovala svojho ducha.

Obrovským posunom vpred je grafika, ktorá je tentokrát omnoho detailnejšia, pričom zachováva absolútnu plynulosť. Vylepšené sú efekty, zem už nie len zelená plocha, ale rastie na nej detailná tráva, lesy sú husté a živé.

Agro je ešte živší, jeho pohyby sú organické, prekrásne plynulé a pôsobí ako skutočný. Dokonca aj jeho správanie dostalo pár vylepšení, ešte lepšie reaguje na okolie a sám napríklad spomalí pred vstupom do hustého lesa.

Vývojári zapracovali aj na ovládaní, pričom nielenže zachovali pôvodnú schému, ale pridali aj upravenú. Medzi ďalšie drobné vylepšenia patrí možnosť vypnúť nápovedy pri súbojoch, fotorežim, či možnosť uložiť si hru kdekoľvek.

Bonusový režim, v ktorom máte na porazenie kolosa časový limit, tu samozrejme je.

Stojí zabíjanie za to?

Videohry majú problém s násilím. Absolútna väčšina ho odôvodní prostoduchým bojom dobra proti zlu a neobťažuje sa ukázať, že si v skutočnosti vyberá daň.

Slávny filmový kritik Roger Ebert v debate o hrách a umení odmietal interaktivitu v diele ako opozíciu voči autorskému zámeru, pričom podotýkal, že hra musí mať aj cieľ. Ale čo ak toto dokáže niekto obrátiť?

Shadow of the Colossus využíva, že hráči prijímajú ciele hlavných postáv za svoje a priamo sa podieľa na zabíjaní.

Ale pýta sa: čo ak sú tieto ciele v rozpore s vnútorným presvedčením hráča? Čo ak niekto navrhne hru tak, aby donútila interaktivitou hráča premýšľať nad tým, čo robí? A čo zo seba stratíte, ak svoj cieľ splníte?

V tejto hre zomrie šesťnásť bytostí. A vy si musíte povedať, či to stálo za to.