Autor: Zdeněk Urban / Quark
Klasické predstavy o príchode človeka do Ameriky hovoria priestorovo o trase cez dočasný suchozemský most v oblasti terajšieho Beringovho prielivu medzi Čukotkou a Aljaškou.
Pre celý jednoliaty masív súše od ruskej rieky Lena po kanadskú Mackenzie sa zaužíval názov Beringia. Časovo ide o éru po vrchole poslednej ľadovej doby pred 26-tisíc rokmi, najmä po výraznom odľadnení severnej pologule pred 20-tisíc rokmi.
S tým ladili dosiaľ najstaršie známe stopy človeka v Amerike – táboriská, kosti ulovených zvierat, kamenné nástroje a zbrane s typickými hrotmi, ako aj zlomky ľudských kostí.
Všetko sa to datuje nanajvýš do 15-tisíc rokov, čo podporuje aj najnovšie presné datovanie zachovanej ľudskej kostry spred 13-tisíc rokov z jaskyne Chan Hol pri Tulúme na polostrove Yucatán v Mexiku, realizované pomocou stalagmitu.
Vyskytli sa však aj nálezy datované až o celé desaťtisíce rokov skôr, pred vrchol poslednej ľadovej doby. Tieto určenia veku sú však sporné.
Mastodont ako dôkaz
V odbornej verejnosti silne zarezonoval článok, ktorý v apríli uverejnil v prestížnom vedeckom časopise Nature jedenásťčlenný americko-austrálsky tím Stevena Holena a Thomasa Deméréa z kalifornského San Diego Museum of Natural History.
Členovia tímu totiž posunuli éru vstupu ľudí do Nového sveta výrazne hlbšie do minulosti o vyše 100-tisíc rokov! Doložili to približne 130-tisícročnými kosťami a zubami jedinca mastodonta, amerického druhu mamuta a vzdialeného príbuzného dnešných slonov, so znakmi obmeny ľuďmi a kameňmi, ktoré zjavne plnili úlohu kladiva a nákovy, slúžiacich na rozbíjanie mastodontích kostí.
Má to však háčik. Naši predkovia z druhu Homo sapiens sa totiž vtedy ešte len zberali na veľkú migráciu von z Afriky.
