Autori: Zdenko Špitálský, Zoran Marković, Mária Kováčová / Quark
V súčasnosti sa inovatívny výskum zameriava predovšetkým na ešte vždy málo prebádaný nanosvet, jeho široké spektrum využitia a vplyv aj na biologické štruktúry.
Jedným zo smerov zamerania výskumu je využitie nanočastíc vo fotodynamickej terapii (z angl. photodynamic therapy; PDT), ktorá je dnes jednou z využívaných metód na diagnostiku a liečbu onkologických ochorení, ochorení kože a pod., preto sa niekedy nazýva aj fotochemoterapia.
V klinickej praxi PDT pomáha napríklad pri liečbe psoriázy či aterosklerózy a veľmi populárne je aj jej využitie na liečbu akné.
Sú rastliny oveľa inteligentnejšie, ako sme si mysleli? Čítajte Začiatky fotodynamickej terapie siahajú dokonca až do starovekého Egypta. V novodobej histórii vyvinul PDT v roku 1900 nemecký lekár Oscar Raab, keď pozoroval toxický efekt akridínu na mikroorganizmus Paramecia v prítomnosti svetla.
PDT sa zakladá na troch základných zložkách, ktorými sú: svetlo, kyslík a látka, ktorá je schopná excitácie účinkom žiarenia (UV alebo viditeľného) a dokáže preniesť nahromadenú energiu na molekulu kyslíka.
Takáto „látka“ sa nazýva fotosenzibilizátor (z angl. photosensitizer; PS). Jedným takýmto príkladom fotosenzibilizátora sú uhlíkové kvantové bodky (z angl. carbon quantum dots; CQDs).
Prečo práve kvantové bodky?
V súčasnosti sú veľmi sľubným materiálom na báze uhlíka pre ich široké spektrum využitia a ich technologicky, finančne a časovo nenáročnú výrobu.
Môžeme sa už s nimi stretnúť pri niektorých obrazovkách televízorov, keď prinášajú živšie a vernejšie farby a takisto aj lepší jas pri rovnakej spotrebe energie ako LED technológia.
