Antarktída je rozľahlá pustatina, ktorú pokrýva najväčší ľadový príkrov na svete. Obsahuje asi 90 percent všetkej sladkej vody na planéte, predstavuje zároveň aj obrovský chladič a voda, ktorá pri jeho topení vznikne, poháňa morské prúdy. Existencia príkrovu je preto pre zemskú klímu dôležitá.
O niečo menej sa však vie, že Antarktída je domovom pre niekoľko aktívnych sopiek. Sú súčasťou veľkej sopečnej oblasti, ktorá sa tiahne tisícky kilometrov pozdĺž západného okraja kontinentu.
Aj keď vulkanická oblasť bola predmetom výskumu, vedci len nedávno pomocou satelitných údajov a špeciálneho radaru objavili pod ľadom vyše sto nových sopiek.
V Antarktíde našli desiatky skrytých sopiek. Vedci chcú čím skôr zistiť aktivitu Čítajte Sopky pod ľadom možno spia. No čo by sa stalo, keby sa antarktické sopky prebudili?
Predstavu o takej udalosti môžeme získať z pohľadu do minulosti. Mount Tahake sa nachádza blízko odľahlého centra Západoantarktického ľadového príkrovu.
V novej štúdii vedci spojili Tahake so sériou erupcií, ktoré sa odohrali pred 18-tisíc rokmi a ktoré vypustili halogény pohlcujúce ozón.
Tvrdia, že práve tieto dávne erupcie spôsobili ozónovú dieru, oteplili južnú pologuľu a spôsobili tak roztopenie ľadovcov, čím sa zakončila posledná ľadová doba.
Podobný vplyv na prostredie však nie je bežný. Musel by to byť celý sled erupcií sopiek, ktoré sa nachádzajú nad ľadovou prikrývkou a bohatých na halogény, aby sa udalosť znovu zopakovala. Nie je to pravdepodobné, no ako ukazuje štúdia o Mount Tahake, vôbec nie nemožné.
Oveľa pravdepodobnejšie je, že niekedy v budúcnosti vybuchne jedna z mnohých aktívnych sopiek pod ľadom.
Erupcie pod ľadom
Vzhľadom na veľkú hrúbku ľadu je nepravdepodobné, že by sa sopečné plyny dostali do atmosféry.
Erupcia by teda nemala taký vplyv, ako sa predpokladá pri Tahake. Sopky by však v ľadovci vytvorili obrovské dutiny a roztopili by ohromné množstvo vody.
Keďže Západoantarktický ľadový príkrov je skôr vlhký než zamrznutý skrz-naskrz - predstavte si kocku ľadu na kuchynskej doske -, roztopená voda by pôsobila ako mazadlo a mohla by zapríčiniť, že ľad, ktorý na nej spočíva, by sa skĺzol a začal pohybovať oveľa rýchlejšie.
“Oveľa viac pravdepodobnejšie je, že jedna z mnohých aktívnych sopiek pod ľadom niekedy v budúcnosti vybuchne.
„
Takéto sopky by však tiež mohli ľad stabilizovať, pretože by mu dodali niečo, o čo sa môže zachytiť - predstavte si tú istú kocku ľadu, ktorá sa zachytí o výčnelok.
Množstvo vytvorenej roztopenej vody by však bolo nepatrné v porovnaní s množstvom ľadu, ktorý by sa nad ňou nachádzal.
Jediná erupcia by teda nemala veľký účinok na prúdenie ľadu. Omnoho väčší rozdiel by však predstavovala erupcia niekoľkých sopiek blízko alebo priamo pod niektorým z hlavných ľadových prúdov v západnej Antarktíde.
Ľadové prúdy sú ľadové rieky, ktoré sa pohybujú omnoho rýchlejšie než ich okolie. Sú to zóny, pozdĺž ktorých sa väčšina ľadu z Antarktídy dostáva do oceánu, a preto kolísanie rýchlosti ľadových prúdov môže ovplyvniť hladinu morí.
Keby viacero erupcií spôsobilo vznik dodatočného "mazadla", ktoré by sa dostalo popod ľadové prúdy, následný prudký tok by mohol do oceánu dostať nezvyklo veľké množstvo ľadu zo západnej Antarktídy a zvýšil by hladinu morí.
Sopky ukryté pod ľadom zrejme v minulosti spôsobili prudký tok ľadových prúdov do Rossovho šelfového ľadovca, najväčšieho na kontinente.
Podobná udalosť sa mohla prihodiť pred vyše 2-tisíc rokmi malej sopke v pohorí Hudson, ktoré sa nachádza pod Západoantarktickým ľadovým príkrovom. Keby dnes nastala erupcia, topenie neďalekého ľadovca Pine Island by sa zrýchlilo.
Kolotoč sopiek a topenia ľadu
Najdramatickejší vplyv vôbec by však mal veľký sled erupcií, ktorý by mohol destabilizovať ďalšie sopky schované pod ľadom.
Keď sopky chladnú a kryštalizujú, ich magmatický kozub sa natlakuje a jediné, čo zabráni silnému výbuchu sopečných plynov, je hmotnosť nad ňou ležiacej vrstvy hornín alebo, v tomto prípade, niekoľko kilometrov ľadu. Stenčovanie ľadu však môže spôsobiť zmeny v tlaku, čo môže viesť k erupciám.
Ľadovec skazy sa odlomil od Antarktídy, bude sa topiť dva až tri roky Čítajte Ďalšie erupcie a topenie ľadu by tak mohli dostať ešte viac roztopenej vody pod ľadové prúdy.
Potenciálne by mohol nastať aj nekontrolovateľný jav, keď by stenčovanie ľadu spustilo viac a viac erupcií.
Niečo podobné sa udialo na Islande na konci poslednej ľadovej doby, keď ubúdajúce ľadovce spôsobili nárast erupcií.
Zdá sa, že najväčším nebezpečenstvom sopiek v Antarktíde by boli výbuchy niekoľkých z nich, ktoré by nasledovali v niekoľkých dekádach za sebou.
Ak by sa vulkány dostali na povrch a plyny by boli bohaté na halogény, mohlo by to viesť k zvýšenému otepľovaniu a zrýchlenému miznutiu ľadovcov. Erupcie by však museli nastať opakovane a počas desiatok až stoviek tisíc rokov, aby ovplyvňovali klímu.
Počas erupcií pod ľadom je oveľa pravdepodobnejší vznik veľkého množstva roztopenej vody, na ktorom by sa mohli zviesť ľadové prúdy v západnej Antarktíde.
Výbuch čo i len jedinej sopky, ktorá by sa nachádzala rozhodujúco blízko ľadových prúdov, by mohol spôsobiť pád značného množstva ľadu do mora.
Stenčovanie vnútropevninského ľadu však tiež môže spôsobiť ďalšie erupcie pod ľadom. Vďaka tomu by sa roztopená voda dostala na oveľa väčšiu plochu a mohla by mať nekontrolovateľný vplyv na prúdenie ľadu.
Autor: John Smellie
