Ako vyzerala vaša cesta na Antarktídu?
„Bola pomerne dobrodružná. Trvalo nám prakticky tri týždne kým sme sa tam dostali. Spôsobilo to jednak nepriaznivé počasie, ale aj naša odkázanosť na dopravu argentínskym vojenským lietadlom Hercules C-130. Bolo to staré americké lietadlo. Je jedným z mála, ktoré môže lietať na Antarktídu, pretože dokáže pristáť na rozmanitých typoch povrchu a má krátku pristávaciu dráhu.
Už v sedemdesiatych rokoch bojovalo vo vojne vo Vietname. Nebolo teda určené na komfort pre cestujúcich, ale pre vojakov. Malo obmedzenú kapacitu a niektorí naši kolegovia sa do neho nezmestili, a preto museli využiť prepravu čílskym ľadoborcom.“
Keď ste prvýkrát prišli na Antarktídu, aké ste mali pocity?
„Chladový šok. Mal som ho ešte na stanici Marambio, kde sme prvýkrát vystúpili z lietadla. Bola tam ešte zima a veľmi silný vietor. Hnal malé prachové častice a kamienky, ktoré človeku prudko udierali do tváre. Z Marambia sme hneď leteli vrtuľníkom na českú polárnu stanicu.“
Aká bola prvá noc na českej polárnej stanici?
„Ako keď sa človek ubytuje v hoteli. Vyložili sme si batožinu, postlali posteľ, zoznámili sme sa s blízkym okolím, ale dohadovali sme aj plán práce na najbližšie dni. Na Antarktíde sa vlastne pracuje sedem dní do týždňa, pretože nikdy neviete, kedy sa pokazí počasie.
Expedícia prebiehala v januári a februári, teda počas leta z pohľadu južnej pologule. Tmu sme teda mali iba niekoľko hodín. Zaspávali sme ešte za svetla a museli sme si na to zvyknúť. Okná sa však dali zatemniť.“
Prekvapila vás niečím stanica?
