BRATISLAVA. Spomedzi dvanástich atentátnikov, ktorí minulý týždeň zaútočili v Španielsku, pochádza až osem z mesta Ripolli. Patrili k tamojšej komunite asi sedemsto Maročanov a miestni ich považovali za integrovaných.
Miestni hovoria, že si nespomínajú na žiadne konkrétne problémy. Niektorí ich poznali od detstva. Hrávali spolu futbal, chodili do mešity.
V čase pred útokom sa ich správanie v určitom ohľade zmenilo. Boli odmeranejší, vážnejší, prehĺbila sa ich viera, odmietali podávať ženám ruky a čoraz viac sa stretávali s imámom, ktorého španielske úrady podozrievajú, že útok naplánoval. Imáma pritom tamojšia moslimská komunita označovala za normálneho.
Zabiť s džihádistami i civilistov alebo nerobiť nič? V Mosule sa rozhoduje ťažko Čítajte Aj sesternica dvoch bratov, ktorí sa na útoku podieľali, spomína, že starší často navštevoval nočné kluby, pil alkohol a mladší sa tiež nevymykal priemeru. Celkovo pri útoku, ku ktorému sa prihlásil Islamský štát, zabili 15 ľudí a viac ako sto zranili.
Martha Crenshawová zo Stanfordovej univerzity už v roku 1981 vo svojej práci Príčiny terorizmu opísala, že prekvapivou, no bežnou črtou jednotlivých teroristov je ich normálnosť. To isté povedala aj Hannah Arendtová o Adolfovi Eichmannovi, v ktorom videla banálnosť zla.
Forenzný psychiater Marc Sageman v knihe Understanding Terror Networks skúmal, čo viedlo 172 džihádistov k ich činom. Jeho závery opäť potvrdili to, čo mnohé vypočúvania a štúdie už predtým potvrdili: Terorizmus sa nedá zredukovať výlučne na ideológiu, náboženstvo, či osobnostné problémy.
"Nič také ako terorista, ktorý je nezávislý od osobnosti páchajúcej teroristický čin, nie je," hovorí Sageman.
Nielen ideológia
Kriminológ Andrew Silke z Východolondýnskej univerzity vypočul viacero džihádistov, ktorých väznia vo Veľkej Británii. "Keď sa ich na začiatku pýtam, čo ich vtiahlo dnu, odpovedajú, že ideológia. No keď sa rozprávame, ako sa to stalo, dozviem sa o rozbitých rodinách, o dianí na škole, o ich osobnom živote, diskriminácii, či túžbe po pomste za úmrtia moslimov," hovorí kriminológ.
Predstava, že z niekoho sa stal džihádista kvôli bitke alebo náletu, ktorý zabil civilistov, sa však podľa Silkea nepáči mnohým štátnym bezpečnostným agentúram.
Vlády často operujú podľa doktríny, že stačí, aby sa zamerali na vyhubenie radikálnej islamistickej ideológie, a ostatné môžeme nechať tak.
Prečo sú ochotní umrieť
Otázkou, čo spôsobí, že sa jedinec rozhodne zomrieť za určitú ideu, skúmal aj antropológ Scott Atran z Oxfordskej univerzity. Výskum ho priviedol aj do irackého Mósulu, ktorý len minulý mesiac oslobodili po viac ako dvoch rokoch z područia Islamského štátu.
Atran hovorí, že za ochotou zomrieť za vec sú dva faktory. Prvým je, že džihádisti zlúčia svoju identitu so skupinovou, a zároveň dodržiavajú posvätné hodnoty.
