BRATISLAVA. Ich telá sú mäkké ako želatína. Nechránia ich žiadne zuby, toxíny či rýchly pohyb. Želatínová masa im však poskytuje schopnosť, za ktorú by bol vďačný akýkoľvek superhrdina - neviditeľnosť.
Neviditeľnosť alebo priesvitnosť je v živočíšnom svete veľmi účinnou formou kamufláže. Zvieratá ľahko splynú s prostredím a ukryjú sa pred predátormi aj korisťou.
Ak chcú vedci študovať priesvitné zvieratá, musia byť veľmi opatrní. Musia ich sledovať živé, pretože po smrti sa ich farba premení na zakalenú mliečnu bielu. Ich telá sú tiež veľmi krehké.
"Chytiť zdravé zvieratá je ťažké, pretože sú veľmi krehké. Niektoré zvieratá roztrhne len jemné zvírenie vody rybím chvostom," vysvetľuje vo svojej práci o priesvitných zvieratách vizuálna ekologička Sönke Johnsenová z Dukeovej univerzity. Ich odchyt preto zostáva na opatrných potápačov.

Niektoré živočíchy svoju priesvitnosť nemajú iba na pasívnu kamufláž. Rúrovníkom, príbuzným medúz, z tela vytŕčajú aj pŕhliace orgány. U druhu Physalia physalis majú orgány pripomínať mladé ryby či krevety. Predátor, ktorý ich chce uloviť si ani neuvedomí, kedy sa z neho stala korisť priesvitnej masy.
"Priesvitnosť je výnimočný príklad evolučnej odpovede na ťažké podmienky. Prostredníctvom šikovnej úpravy ich tiel a buniek tieto krehké zvieratá našli spôsob, ako prežiť v otvorenom a nebezpečnom prostredí," píše Johnsenová.
Priesvitné zvieratá nás môžu naučiť veľa o optických vláknach, antireflexných materiáloch či ošetrovaní kože pomocou svetla.