Sfarbenie by mu mohli závidieť aj mnohé exotické papagáje. Žltá, zlatistá, modrá i s trochou tyrkysu, zelená aj hrdzavočervená.
Týmito farbičkami hýri nádherné perie včelárika, ktorý právom patrí medzi najfarebnejšie vtáky v Európe.
“Ako sa chránia pred uštipnutím žihadlom? Hmyz držia v zobáku a doslova ho umlátia o nejaký tvrdý predmet.
„
Meno dostal vďaka farebnému vzhľadu, a tiež podľa svojej obľúbenej potravy. Živí sa veľkým lietajúcim hmyzom, takže si pochutí aj na včelách.
To však nie je veľmi pochuti včelárom, ktorí, v obave o svoje plné úle, úbohé včeláriky niekedy bezhlavo kynožia.
Na početnosť včiel pritom tieto vtáky nemajú žiaden výraznejší vplyv. Živia sa aj množstvom iného hmyzu a jedálniček si dokážu prispôsobiť podľa aktuálnej ponuky.
Navyše, na našom území veľa času nestrávia. Z trópov prilietavajú až v máji a späť sa vracajú koncom augusta. Letia za teplom a africkým hmyzom, nestihnú za sebou zanechať spúšť ani prázdne úle.
Napriek tomu pred niekoľkými rokmi slovenskí včelári zlikvidovali celú kolóniu včelárikov a nezľutovali sa ani nad mláďatkami.
Včeláriky obývajú najmä teplé a suché oblasti. Ich domovom sú skôr južnejšie časti Európy, no príležitostne sa zabývajú aj vo Švédsku či Fínsku. Nájdeme ich aj v Ázii a Afrike.
Sú perá samičky matnejšie?
Belavé čelo prechádza do žltomodrej a hneď nato do gaštanovohnedej farby. Cez oko, v smere od dlhého úzkeho zobáka, sa včelárikovi tiahne čierny pruh. Bradu a hrdielko má žlté, od modrej hrude oddelené čiernym pásom. Spodok tela je belasý, prípadne zelenomodrý.
Sfarbenie je podobné u oboch pohlaví, samičky sú trochu matnejšie.
Včelárik môže dorásť do tridsiatich centimetrov. Rozpätie krídel dosahuje približne štyridsať centimetrov a hmotnosťou sa včeláriky ponášajú na malý zemiak, málokedy vážia viac, ako šesťdesiat gramov.
Hniezdi na stromoch ako väčšina operencov?
Včeláriky sú veľmi spoločenské vtáky. Preto sa zdržujú v kolóniách, aby boli stále medzi svojimi.Hniezdia veľmi svojráznym spôsobom.
Včelárik zlatý zblízka. (zdroj: WIKI COMMONS)Domov si nestavajú v korunách stromov, ale vyhrabávajú si ho v hlinených alebo pieskových stenách na brehoch riek či na svahoch.
Pomáhajú si pri tom pazúrikmi aj zobákom. Kolónia včelárikov často prevŕta celý svah, všade vidno diery, pričom každá vedie do jednej hniezdnej nory.
Na jej konci už čaká pripravené hniezdo. Včeláriky sa však občas usalašia na mieste, ktoré sa im stane osudným.
Napríklad, ak sa rozhodnú hniezdiť v rozkopaných základoch budov a murári si ich tam nevšimnú.
Keď už je nora vyhĺbená a pelech na jej konci vystlaný, môže doň samička zniesť vajíčka.
Obvykle ich nakladie päť alebo šesť. Pri sedení na znáške sa rodičia striedajú. Nie však veľmi dlho. Ako takmer všetky spevavce, aj malé včeláriky sa liahnu pomerne rýchlo, už približne po dvadsiatich dňoch.
Kŕmi celá rodina?
Byť včelárikom je výhoda práve v čase kŕmenia mladých. Prečo? Tento vtáčí druh sa vyznačuje veľkou spolupatričnosťou.
So zobáčikmi plnými hmyzu do hniezda neprilietavajú iba rodičia, ale aj rôzni rodinní príslušníci.
Napríklad starší súrodenci, ktorí sa vyliahli vlani. Alebo tetky a ujovia.
Zväčša tak urobia po tom, čo sa im nepodarí vyviesť vlastné potomstvo, tak pomôžu akýmkoľvek mláďatám v rodine.
Včeláriky sa živia blanokrídlym hmyzom, teda vážkami, včelami, osami či sršňami.
A viete, ako sa chránia pred uštipnutím žihadlom? Hmyz držia v zobáku a doslova ho umlátia o nejaký tvrdý predmet.
Kým žihadlo neodpadne. Alebo tým hmyz aspoň omráčia, aby nemohol uštipnúť. Je to trochu bizarný pohľad.
Máte pocit, že vidíte niečo ako pestrofarebného ďatla, ktorý mláti hlavou o konár a to si len včelárik chce bez strachu pochutiť na sršňovi.
