V časoch studenej vojny, v roku 1959, podpísalo 12 štátov našej planéty, vrátane vtedajšieho Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických, dokument nazvaný „Antarktická zmluva“.
Dohoda vstúpila do platnosti v roku 1961 a zaručovala ochranu prírody najjužnejšieho kontinentu Zeme, slobodu vedeckého bádania na jeho území a vylúčila realizáciu vojenských aktivít na Antarktíde.
Jednou z ďalších krajín, ktoré sa v roku 1962 pripojili k Antarktickému zmluvnému systému, založenému na tejto pôvodnej zmluve o Antarktíde, bolo aj Československo, vrátane neskoršie vzniknutých nástupníckych štátov: Českej republiky a Slovenskej republiky. Obe krajiny získali štatút pozorovateľov.
Vďaka vedeckým aktivitám súvisiacim s antarktickým výskumom, vybudovaniu vlastnej polárnej stanice a organizovaniu vedeckých expedícií získala Česká republika v roku 2014 hlasovacie právo v rámci programu Konferencie štátov Antarktického zmluvného systému. Slovenskej republike zostala dodnes len úloha pozorovateľa.
Slovenské (ne)záujmy v Antarktíde
Už koncom 19. storočia a v prvých desaťročiach 20. storočia proklamovali viaceré štáty, ktoré v Antarktíde hájili svoje politické, geografické, ekonomické, alebo výskumné záujmy, svoje územné nároky.
Dnes možno tieto nároky považovať len za formálne, hoci „Protokol o ochrane prírodného prostredia Antarktídy“ a „Dohoda o zákaze ťažby nerastných surovín“ predbežne platia len do roku 2041.
Aby sme si uvedomili potenciál, ktorý pre ľudstvo Antarktída (kontinent väčší než Európa) poskytuje, uvádzam niekoľko príkladov - ľad, ktorý sa nachádza na Antarktíde tvorí približne 90% celkového objemu ľadu na našej planéte. Ľudskými zmyslami nepredstaviteľné množstvo sladkej vody.
Toto územie je však, napriek našim stále povrchným znalostiam, tiež bohaté na ložiská ropy, uhlia a rúd. Vďaka ohromnej hrúbke ľadu, ktorá v sebe skrýva celé antarktické pohoria, je v súčasnosti ich ťažba nákladná. V druhej polovici 21. storočia však už všetko môže byť inak...
Slovenskí prírodovedci na Antarktíde
Nedokážem odhadnúť, koľko Slovákov stálo na Antarktickom kontinente ako turisti alebo športovci.
Trochu lepšiu predstavu máme o pôsobení slovenských prírodovedcov na Antarktíde. Na rozdiel od Čechov, ktorí sa vedeckému štúdiu Antarktídy venujú v posledných desaťročiach pravidelne a nie len vďaka založeniu polárnej stanice Johanna Gregora Mendela (založenie stanice bolo naopak skôr vyústením tejto činnosti) ich však bolo žalostne málo.
Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia pracoval na antarktickom kontinente Ľubomír Kováčik, botanik, špecialista na sinice (v tom čase pracovník Botanického ústavu ČSAV). Na prelome rokov 2003/2004 už zastupoval Univerzitu Komenského na 22. expedícii brazílskeho národného antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja.
Dnes je už táto destinácia dokonca v ponuke cestovných kancelárií, pre vážnych a súčasne solventných záujemcov.
Po vybudovaní českej polárnej stanice J. G. Mendela pred desiatimi rokmi sa stal pravidelným účastníkom expedícií ďalší Slovák, absolvent Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach a jeden z mojich prvých diplomantov, Peter Váczi, zamestnanec Masarykovej univerzity v Brne.
V sezóne 2016/2017 pribudla do zoznamu slovenských prírodovedcov aj Michaela Kňažková, ktorá sa ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne zaoberá štúdiom fyzickej geografie.
Desiata prírodovedecká sezóna na stanici J. G. Mendela
Životné príležitosti prichádzajú a odchádzajú ako dopravné prostriedky verejnej dopravy. Je teda dosť pravdepodobné, že po „zmeškanom“, alebo „nevyužitom“ vlaku nám v stanici skôr alebo neskôr pristavia ďalší vlak.
Podobné pocity som mal aj ja, na prelome rokov 2016 a 2017, keď som sa stretol s kolegami z Masarykovej univerzity (MU) v Brne a opätovne sme sa dostali k téme prípravy expedície na českú polárnu stanicu Johanna Gregora Mendela na ostrove Jamesa Rossa.
Stanica je nezvyčajným, ale plne funkčným účelovým pracoviskom tejto univerzity. Keďže sa viac ako dvadsať rokov venujem problematike vplyvu faktorov prostredia na rastliny, bol som rád, že sa podobnej expedície budem môcť zúčastniť.
Zo zahraničných aktérov expedície sa okrem mňa, zamestnanca Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, expedície zúčastnil aj turecký botanik Mehmet Gökhan Halici z Erciyes Üniversitesi Kayseri v Turecku. Okrem „domácich“ prírodovedcov z MU expedičný tím doplnili aj dvaja prírodovedci z Karlovej univerzity v Prahe. Celkovo 17 členov expedície, z toho dvaja technici a lekár.
Cestovanie na Antarktídu
Stanica J. G. Mendela sprístupnila v poslednej antarktickej letnej sezóne prírodovedcom svoju infraštruktúru už jubilejný, desiaty krát. Keďže o ceste na Antarktídu som sa už zmieňoval v iných príspevkov, opíšem ju len v krátkosti.
Sedemnásti členovia expedície, vrátane dvoch technikov a lekára, sme sa medzi Vianočnými sviatkami a Silvestrom roku 2016 presunuli do argentínskeho mesta Río Gallegos v južnej Patagónii. Štyria členovia expedície sa začiatkom roku 2017 od hlavnej skupiny odčlenili, aby cestovali na polárnu stanicu čilským vojenským ľadoborcom Almirante Óscar Viel.
Túto namáhavejšiu a zdĺhavejšiu cestu absolvovali lebo na palube vojenského lietadla Hercules C-130, ktoré nás malo dopraviť na argentínsku stanicu Marambio na ostrove Seymour nebolo dosť miesta.
Napriek predpokladom však „čilská“ skupina pricestovala na stanicu J. G. Mendela skôr než my a sprevádzkovali stanicu, ktorá je okrem obdobia antarktického leta uzavretá. Vďaka nim sme sa neskôr mohli nasťahovať do vykúrenej stanice s dostatkom vody a pravidelným prístupom k elektrickej energii.
V mestečku Río Gallegos sme sa nakoniec neplánovane zdržali až tri týždne, zdržala nás málo pohyblivá tlaková níž nad Weddellovým morom. Počasie nás blokovalo viac než desať dní.
Hoci sme trávili čas písaním článkov, organizovaním harmonogramu prác v teréne a nákupom nevyhnutných potravín a materiálu, stráviť väčšinu dňa v priestore vojenských kasární, kde na človeka pripadalo menej než 8 m3 priestoru nám dávalo psychicky zabrať. A k tomu takmer denné presúvanie termínu odletu.
Keďže sme s tým nemohli urobiť nič, podujali sme sa podniknúť na vlastné náklady niekoľko ciest po Patagónii, kde sa nám podarilo získať viaceré unikátne vzorky rastlín pre následné analýzy obsahu biologicky aktívnych látok v nich.
Putovanie po chránenej Patagónii
Jedno z miest, kde sme sa vybrali na dvojdňovú exkurziu, bol Národný park Los Glaciares, ktorý je vzdialený od mesta Río Gallegos viac než 300 km.
Za východiskový bod exkurzie sme si vybrali mestečko El Calafate, kde sa nám podarilo vybaviť aj ubytovanie za pomerne priaznivú cenu a dokonca cez internet. Žije v ňom približne 20 tisíc ľudí a je umiestnené v blízkosti jazera Lago Argentino na úpätí Ánd.
Z hľadiska počtu obyvateľov v tejto časti sveta je to mimoriadne významné ľudské sídlo. Názov mesta je zhodný s pomenovaním kríku nazývaného „calafate“, so slovenským názvom dráč krušpánolistý (lat. Berberis buxifolia).
Je to typická rastlina argentínskej, ako aj čilskej Patagónie. V čase zrelosti má pomerne príjemnú chuť. Miestni obyvatelia z jej plodov pripravujú zaváraniny, džem, alebo ich pridávajú aj do zmrzliny. Obsahujú veľa antioxidantov, napr. polyfenolov, alebo flavonoidov.
Žuvanie tejto rastliny podľa domorodcov napomáha aj pri čistení zubov. Chuť niekoľkých plodov som vyskúšal pod vrchom Cerro Cristal, v národnom parku, kde som sa o ne delil s miestnymi papagájmi, pre ktoré sú tiež žiadanou pochúťkou.
Obdivoval som smelosť týchto vtákov, keďže mi dovolili, aby som sa ku nim priblížil na vzdialenosť niekoľkých metrov. Ale majú tiež zmysel pre humor.
Počkali si, pokiaľ sa mi podarí na fotoaparáte vymeniť širokouhlý objektív za teleobjektív a s hlasným škrekotom odleteli preč, smerom ku zasneženým končiarom Ánd.
Ale objektív som nevymieňal zbytočne. Satisfakciou pre mňa bolo stádo koní, ktoré sa usadilo pod korunami stromov vo vzdialenosti približne sto metrov od môjho stanovišťa.
Národný park Los Glaciares je však, okrem úchvatnej prírody, symbolom ľadovcov, o čom napovedá už jeho samotný názov. Národný park je naozaj z väčšiny povrchu tvorený ľadovcami, najvýznamnejšie z nich sú Perito Moreno, Uppsala a Viedma.
S výnimkou Antarktídy, alebo Grónska, nie je na svete veľa miest, kde je možné vidieť toľko ľadovej masy, ktorá sa tiahne v údolí vrchov do dĺžky niekoľkých kilometrov.
“S výnimkou Antarktídy, alebo Grónska, nie je na svete veľa miest, kde je možné vidieť toľko ľadovej masy, ktorá sa tiahne v údolí vrchov do dĺžky niekoľkých kilometrov.
„
Pumy ma vrátili do reality
V rámci návštevy národného parku Los Glaciares sme teda navštívili ľadovec Perito Moreno. Fotografie napovedia viac než moja fantázia a preto sa obmedzím len na skromné konštatovanie. Čelo ľadovca v severnej časti má výšku viac než 70 metrov a šírku približne 5 km.
Národný park Monte León (španielsky Parque Nacional Monte León) je chráneným územím v provincii Santa Cruz v južnej Patagónii v Argentíne. Z hľadiska predstáv našinca je to veľmi nezvyčajný národný park, pretože účelom jeho vyhlásenia bola ochrana stepí, teda trávnatých biómov a najmä biodiverzity rastlín a živočíchov pobrežnej oblasti Atlantického oceánu.
Na jeho území je aj niekoľko významných paleontologických lokalít. Bol založený pomerne nedávno, koncom roka 2004. Pre mňa ako botanika bol národný park nádhernou ukážkou polopúštnej až púštnej vegetácie.
Rastliny tu rastú v pôde, ktorá je chudobná na organické živiny a rastliny sú tiež „trýznené“ pomerne krutými zimami. Ale napriek tomu sú v čase kvitnutia žiaria bohatými farbami, dominuje najmä žltá.
Na chodníku národného parku dostávame inštrukcie, ako sa správať pri stretnutí s pumou. Táto informácia ma vracia do reálneho sveta a stavu obozretnosti, spojeného s pudom sebazáchovy. Medzi rukami si rozdrvím listy divého tymianu, materinej dúšky a vychutnávam si opojnú vôňu uvoľnenej silice.
V národnom parku máme niekoľko ďalších zastavení, najmä v súvislosti s kolóniou tučniakov dvojpásych (Spheniscus magellanicus), ktoré sa tu nachádzajú v počte približne 30 tisíc párov a to je „len“ čo do počtu štvrtá najpočetnejšia kolónia tučniakov v Argentíne.
Pod pieskovcovým bralom je zas kolónia morských cicavcov, uškatcov. Na jeho povrchu hniezdia stovky morských vtákov, prevažne kormoránov viacerých druhov.
Neskôr nachádzame aj miesta na pobreží, kde hniezdia tisíce párov morských vtákov, ktoré boli v nedávnej minulosti, pred vyhlásením národného parku, zodpovedné za ľudské aktivity v tejto oblasti, konkrétne ťažbu ich trusu, guána.
Pri ceste späť, do vojenských kasární v Río Gallegos, stretávame popri ceste vtákov nandu (z rodiny pštrosov), a veľa, veľa lám, ktoré sú zas biologicky príbuzné s ťavami.
Laguna Azul (modrá lagúna) je jednou z najbližších prírodovedných atrakcií v okolí inak turisticky málo atraktívneho mestečka Río Gallegos. Dá sa ku nej dostať autom približne za hodinu.
Na rozdiel od rovnomenného romantického filmu je vsadená do prostredia vulkanického krátera, nie zálivu mora, a je široká približne pol kilometra. Jej hlboké vody (viac než 50 metrov) vraj získavajú za pekného počasia intenzívne modré sfarbenie.
Nás Laguna Azul privítala s veterným a studeným počasím. Lagúna je vsadená do výnimočne monotónnej krajiny, počas cesty tam aj späť skôr rozmýšľame, kde sa tam tento klenot vôbec vzal. Podobne ako Národný park Los Glaciares sa nachádza v blízkosti štátnej hranice s Čile.
V okolí lagúny žijú viaceré druhy vodných vtákov. Vulkanické horniny v rozmanitých štádiách zvetrávania poskytujú substrát pre niekoľko výnimočne odolných druhov rastlín. Vrátane viacerých vzácnych druhov lišajníkov, ktoré dokážu rásť priamo na nezvetranej materskej hornine.
Po „nekonečnom“ presune termínov odletu sme nadránom, v piatok 20. 1. 2017, konečne odleteli do Antarktídy.
Prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc., Prírodovedecká fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Autor bol členom medzinárodnej česko-slovensko- tureckej expedície do Antarktídy s prírodovedným programom, pod záštitou Masarykovej univerzity v Brne.
Autor: Martin Bačkor
