BRATISLAVA. Už antickí filozofi tvrdili, že číra a čistá voda nemá žiadnu chuť.
Niektoré druhy hmyzu a obojživelníkov však majú špeciálne nervové bunky, ktoré vedia vodu vycítiť. Zrejme sa k nim pridajú aj ľudia.
Okrem základnej slanej, kyslej, sladkej, horkej a chuti umami dokážu naše chuťové bunky rozoznať aj chuť vody.
Naznačuje to nová štúdia vo vedeckom časopise Nature Neuroscience.
Kyslá voda
O tom, ako dokážu ľudské ústa, hrdlo či mozog rozoznať vodu, nevedia vedci zatiaľ takmer nič, priznal pre magazín Science neurovedec Zachary Knight, ktorý sa do novej štúdie nezapojil.
Vedia len, že v mozgu existuje špeciálna oblasť, ktorá telu hovorí, kedy potrebuje vodu a kedy má prestať piť. Mozog však musí získavať aj spätnú informáciu z jazyka a z úst o tom, že človek alebo zviera má v ústach vodu.

V novom výskume sa odborníci rozhodli preskúmať receptory na vodu, a to priamo na jazyku myší.
Hlodavce geneticky upravili a vypínali im receptory na jednotlivé chute. Potom im dali na výber dve tekutiny: vodu a čistý silikónový olej bez chuti.
Najsilnejšie na vodu reagovali receptory kyslej chuti. Keď ich myškám „vypli“, trvalo im dlhšie, kým si z dvoch ponúknutých tekutín vybrali práve vodu.
Myši pili svetlo
Pri ďalšom experimente museli vedci experimentálne zvieratá oklamať. Vyšľachtili ich tak, aby ich kyslé chuťové bunky reagovali na svetlo. Prúd vody z malej rúrky potom nahradili modrým optickým káblom.
Myšky z neho naďalej „pili“, akoby cítili vodu. Najsmädnejšie myšky olizovali svetelný prúd až 2-tisíckrát každých desať minút. Nikdy si neuvedomili, že v skutočnosti nepijú vodu.
Naznačuje to, že signály z chuťových receptorov síce môžu mozgu povedať, že potrebuje piť, nevravia mu však, kedy už telo vodu nepotrebuje.
Vedci však stále nevedia, ako a prečo kyslé chuťové bunky reagujú na vodu. Jedna z hypotéz je, že voda zmyje sliny: slano-kyslý hlien z úst.
V ústach aj bunkách sa zmení pH a receptory sa zaktivizujú, tvrdí hlavný autor štúdie Juki Oka. Knight dodáva, že telo možno spozná vodu aj vďaka jej teplote a tlaku.
DOI: 10.1038/nn.457