Lucia Šicková: Aj digitálna hra môže byť spoločenskou aktivitou

Pixel Federation funguje už desať rokov a robí hry. To ste mali asi dosť šťastia?

„Tento rok oslávime desať rokov, ale stabilitu sme nemali od začiatku. Kým sme sa dostali k niečomu, čo možno považovať za úspech, trvalo to niekoľko rokov. V takom dynamicky sa meniacom segmente, ako je IT a gaming, je dôležité nezaspať.

Neustále inovovať, robiť rešerš, rozumieť trhu, rozumieť cieľovke, psychológii hráčov, vedieť analyzovať dáta a na záver, a to je pre mňa to najpodstatnejšie, je, že ani najlepšia analytika, herné matice neznamenajú automaticky úspech. Samozrejme čím viac rozumiem, viem predikovať, tým vyššia je pravdepodonosť úspechu. No vyčarovať dokonalý herný zážitok je extrémne náročné. Náročné a vzrušujúce zároveň.“

Využívali ste pri vývoji hier aj osobné skúsenosti?

„Samozrejme, dennodenne. Pri deťoch človek nemá veľmi na výber a toto nastavenie mysle mi veľmi pomáha. Neexistuje žiadne „nedá sa“. Všetko sa dá, len treba nájsť kompromis. Treba mať hranice a plány. No zároveň byť schopný tieto hranice a plány upravovať pre spoločný cieľ. Nekonečnej trpezlivosti ma naučili moje deti. A ego musí ísť bokom.“

K akým hrám majú vaše deti prístup? Usmerňujete ich alebo radíte pri výbere?

„Áno, hry im vyberám alebo im konzultujem výber. Učím ich rozmýšľať kriticky nad svojimi výbermi. Na svojich iPadoch majú hry edukatívne, hry, ktoré učia konkrétne zručnosti, ale aj hry, ktoré sú čistou zábavou. Rada ich sledujem, ako si hry striedajú, ako si pomáhajú, ako aj digitálna hra je pre nich spoločenskou aktivitou.“

Témy, ktorými sa zaoberajú vzdelávacie hry, sú niekedy prekvapivé, natrafila som napríklad na takú, ktorá deťom pomáha vyrovnať sa so smrťou. Ktoré hry by ste odporučili rodičom?

„Mám ich niekoľko. This war of mine je hra o civilistoch vo vojnovom konflikte - hráč hrá za skupinu ľudí v uzavretom, polorozpadnutom dome. Aby prežili, musia ísť hľadať obživu a nástroje do iných domov. Tam môžu natrafiť na iných ľudí. Od rozhodnutia hráča a spôsobu, akým interaguje s inými, závisí emociálny stav jednotlivcov v jeho skupine.

Cieľom je, aby čo najviac ľudí z jeho skupiny prežilo. Zomrieť môžu aj pre depresiu, lebo spáchali priveľa hrozných skutkov. V podobnej kategórii je aj hra Valiant Heart, ktorá je o prvej svetovej vojne a ako ovplyvnila vojna život obyčajných ľudí. Ďalšou mojou srdcovkou je napríklad Never alone, hra o innuitskom dievčatku, ktoré nám postupne odhaľuje mytológiu ľudí žijúcich vo večnom snehu a ľade.“

Ako vnímate micropayment v online hrách? Je to cesta, ktorou sa uberajú pohodlní developeri, ktorí neberú ohľad na detského hráča a riziko vzniku závislosti alebo ide o trend, na ktorý si musíme pri online hrách zvykať?

„Závislosť nie je len témou hier. Závislý môže byť človek od sledovania televízie, športu, čítania kníh, čokolády, nakupovania, stretávania sa s ľuďmi a od kvadriliónu iných aktivít či vecí. Pre mňa je život o zdravej miere všetkého a ako matka vnímam ako kľúčové pomôcť svojim deťom nájsť túto mieru.

A to je?

Moje deti majú povolené hrať sa. Majú však výrazne regulované digitálne technológie a snažím sa, aby boli buď spoločnou aktivitou - tým myslím hry, filmy, seriály. Nemajú možnosť kupovať si obsah online. Ani najstarší syn, ktorý bude mať deväť rokov, nemá bežne k dispozícii mobil.

Dostávajú odo mňa a od Šimona príklad - je dôležité mať pohyb, knihy, zdravé jedlo, tráviť spoločne čas, cestovať, vidieť svet, skúšať nové veci, mať otvorenú myseľ.

Každý rodič vie najlepšie zhodnotiť, čo je jeho dieťa schopné zvládnuť a mať pod kontrolou. Free to play model je jeden z modelov herného priemyslu, čiže je skôr dôležité porozumieť tomu, ako funguje a učiť deti, ako pracovať s digitálnymi technológiami všeobecne.“

Využívate gamifikáciu aj pri práci?

„Gamifikácia je také buzz word. Čo to vlastne je? Sú to body či leaderboardy? Určité herné prvky, dobre fungujú na určitý typ hráča, na ďalšieho zas funguje niečo iné. Nepoužívame tieto prvky, aj keď vzhľadom na to, že som relatívne hravý typ, zvažujem hravejšiu vizualizáciu jednotlivých vzdelávacích clusterov.

Pre mňa sú skôr podstatnejšie prvky flow, ktoré sa spomínajú aj pri hrách a ich lepšia implementácia do jednotlivých procesov - vnútorná motivácia k práci, vzdelávaniu, koncentrácia na to, čo robím, pocit kontroly, okamžitá spätná väzba.“

Kreatívny proces je zradný a je náročné rozlíšiť medzi prokrastináciou a hľadaním inšpirácie. Ako sa snažíte nájsť u svojich zamestnancov balans?

„Pixel vyrába hry, ktoré sú bohaté na obsah a naši hráči sú zvyknutí dostávať obsah v pravidelných intervaloch. To nás veľmi nepustí, všetky procesy máme nastavené tak, aby sme stíhali týždenné aktualizácie, zároveň vývoj nových vecí.

Určite existuje priestor na prokrastináciu, ale veľký nie je. Sme veľkými zástancami work-life balance. Nikto, kto dáva práci 14 hodín denne, sedem dní v týždni, nevydrží dlhodobo podávať rovnaký výkon. Pre našich ľudí máme rôzne oddychové zóny, kde môžu relaxovať, ak potrebujú.“

Máte na starosti interné vzdelávanie zamestnancov. Darí sa pri dvesto ľuďoch zachovať pocit dobrovoľnosti, brať ohľad na záujmy a zameranie jednotlivcov?

„Dobrovoľnosť nie je len o účasti na vzdelávacích aktivitách a iniciatívach, ale aj možnosť aktívne sa zapojiť - čiže odovzdať svoje vedomosti kolegom. Veľa sa osobne angažujem vo vzdelávaní aj cez Edufactory. Často sa zamýšľam, že my sa ako firma snažíme neustále zlepšovať všetko, čo pre našich zamestnancov robíme - viac im šiť jednotlivé tréningové moduly na mieru a rozmýšľam, prečo stále nie je štandardom rozmýšľať aj pri školách nad individuálnymi potrebami detí.

Za nás napríklad pre lepšie mapovanie zručností a schopností našich ľudí práve realizujeme komplexné mapovanie zručností, ktorého cieľom je práve upraviť naše vzdelávanie ešte lepším, aby mohli ľudia viac rásť a tým bude, samozrejme, prosperovať aj firma.“

Ako funguje iniciatíva Edufactory? Spolupracujete aj so štátnymi inštitúciami alebo sa zmeriavate skôr na tretí sektor?

„Edufactory má viac pilierov. Sú projekty, ktoré podporujeme a sú projekty, ktoré tvoríme. Pri projektoch, ktoré podporujeme, máme viacero oblastí. Podporujeme vzdelávacie iniciatívy, ktoré učia kompetencie potrebné pre 21. storočie. Napríklad Hemisféra, Komenského inštitút, Edulienka, Vĺčatá. Ďalšou dôležitou časťou sú pre mňa vzdelávacie hry a aplikácie, ktorým pomáhame zviditeľniť sa či konzultujeme obsah.

Pri projektoch, ktoré tvoríme, sa už zameriavame na konkrétne digitálne zručnosti. Deti a mladých učíme, ako tvoriť hry - aké sú procesy, nástroje, výzvy interdisciplinárnych tímov. K spolupráci prizývame subjekty, ktoré sú v partnerskom vzťahu a vedia byť pridanou hodnotou, ako napríklad Slovenské centrum dizajnu, Edulab či aktuálne začíname nový projekt so Sygicom, Leafom a hubhub.“