BRATISLAVA. Popolček zo sopečného výbuchu zaživa pochoval mláďatá a hniezda tučniakov ostali dlho nepoužiteľné.
Kolónia tučniakov na Ardleyho ostrove je v súčasnosti jedna z najväčších na svete. Kedysi ju pravidelne ohrozovali sopečné výbuchy. Desaťtisícová kolónia sa zo sopečného výbuchu nevedela spamätať stovky rokov. Vedcom to prezradili nánosy tučniačích exkrementov.
Medzinárodný tím vedcov pod vedením Britského antarktického prieskumu (BAS) uverejnil výsledky výskumu vo vedeckom časopise Nature Communications.
Vedci chceli pôvodne skúmať, ako na kolóniu vplývali klimatické zmeny a ľad. Analyzovali 8500 rokov staré biochemické pozostatky v sedimentoch miestneho jazera. Zjednodušene povedané - študovali tučniačie guáno, teda nahromadené exkrementy.
Prvá kolónia tučniakov bielotemenných sa na Ardleyho ostrove zabývala približne pred 6700 rokmi.
V čase najväčšieho rozkvetu ich ostrove žilo až desaťtisíc. Aj dnes má kolónia zhruba päťtisíc dospelých párov a ide o jednu z najväčších chovných kolónií tučniakov. Nebolo to tak vždy.
Na neďalekom ostrove Deception sa nachádza aktívna sopka. Minimálne tri jej obrovské výbuchy kolóniu tučniaky z Ardleyho ostrova takmer úplne vyhladili. Najväčšie erupcie sa na ostrove Deception udiali pred 5300, 4300 a 3000 rokmi.
„Predtým sme nevedeli, že sopky mali taký veľký vplyv na tučniaky a že im trvalo tak dlho, kým sa z výbuchu spamätali,“ vysvetľuje pre web Wired hlavný autor štúdie Stpehen Roberts. Po každej erupcii trvalo tučniakom asi 400 až 800 rokov, kým sa im na ostrove opäť začalo dariť.
„Erupcie mohli zaživa pochovať mláďatá tučniakov pod abrazívnym a toxickým popolčekom. Dospelé jedince mohli odplávať, no mláďatá boli príliš malé na to, aby v mrazivých vodách prežili,“ píše v tlačovej správe BAS ekologička Claire Waludová.
DOI: 10.1038/ncomms14914
