Prvý apríl bude dňom vtákov a stromov, povedal si pred viac ako sto rokmi Oto Herman a odvtedy to skutočne platí. Ornitológovia a milovníci vtáctva na celom svete majú tento dátum poznačený, no málokto tuší, že zakladateľom tejto tradície je Slovák, prírodovedec a priekopník ochrany prírody z Brezna.
Veľká láska
Narodil sa 26. júna 1835 a jeho príbeh ani trochu nepripomína život suchopárneho učenca ponoreného do kníh. Gymnázium vyštudoval v maďarskom Miškolci, Vysokú školu technickú navštevoval vo Viedni. Pracoval ako zámočnícky učeň, robotník, slúžil v armáde, dokonca bol novinárom a politikom.
Sympatizoval s demokratickými silami, patril k radikálnej buržoáznej inteligencii a „bojoval na strane talianskych revolucionárov proti Rakúsku, v roku 1863 na strane poľských povstalcov proti cárskemu Rusku. Bol dlhoročným poslancom uhorského snemu, funkcionárom Strany nezávislosti“, ako o ňom píše stránka enviroportal.sk,
Napriek tomu bola jeho veľkou láskou príroda. Zaujímala ho antropológia, skúmal praveké osídlenie Uhorska, venoval sa ichtyológii či entomológii. No prevládala najmä láska k vtáčej ríši.
Prečo práve prvý apríl
Už v roku 1882 založil Krajinský zväz ochrany zvierat v Uhorsku. A zaslúžil sa o to, aby si školy od roku 1900 pripomínali 1. apríl ako deň vtákov a stromov.
„Oto Herman bol vlastne zakladateľom tradície pripomínať si vždy na začiatku jari vtáky, stromy a celkovo prírodu, ktorá sa prebúdza zo zimného spánku. Ako to však už býva zvykom, na Slovensku tejto osobnosti možno nevenujeme toľko pozornosti, koľko si zaslúži,“ hovorí Ján Gúgh z ochranárskej spoločnosti SOS/BirdLife Slovensko.
Oto Herman tiež viedol Uhorské ornitologické stredisko a redigoval známy odborný časopis Aquila.
Voľba prvého apríla za medzinárodný deň vtákov samozrejme nie je náhodná. „Je to začiatok mesiaca, v ktorom k nám prilieta najviac sťahovavých vtákov, ktoré sa intenzívne začínajú ohlasovať, spievať. Ide vlastne o také znovuzrodenie prírody,“ vysvetľuje Ján Gúgh.
Cestovný poriadok operencov
Prví otužilci prilietajú už v marci: predovšetkým škovránky, škorce a bociany. Tie sa podľa odborníkov tohto roku tak poponáhľali, že prvých bolo vidieť už koncom februára. Napokon je známe, že bocian cestou domov uháňa oveľa rýchlejšie, než smerom na juh, kedy si putovanie delí na etapy.
bocian biely v hniezde (zdroj: Márius Kopcsay)Škorce zaregistrujeme okamžite vďaka hlasnému čvirikaniu, ktoré sa rozlieha doďaleka, keď sa ich kŕdeľ usadí napríklad na strome v našej záhrade.
škorec lesklý (zdroj: wikipedia)Škovránok je oproti tomu solitér, no spieva takisto nahlas a dokonca aj veľmi melodicky. Vyletí do veľkej výšky, takže často počujeme jeho zvučnú melódiu, no len horko-ťažko nájdeme na oblohe bodku, z ktorej pieseň vychádza.
Drží sa riadne vysoko za intenzívneho trepotania krídel, aby sa odrazu ako padajúci kameň spustil k zemi. A keď máme možnosť uvidieť ho zblízka, zistíme, že nie je až taký malý ako vyzerá – je väčší než sýkorka alebo vrabec a dĺžkou tela sa približuje skôr k drozdovi.
Viac než storočné pozorovania
S informáciami z časopisu Aquilla sa zasa môžeme stretnúť dodnes. Často ho ako zdroj uvádza významný slovenský ornitológ 20. storočia Oskár Ferianc – má totiž k dispozícii bohatú zbierku údajov o príletoch a odletoch vtákov v období Rakúska-Uhorska, konkrétne v rokoch 1895 až 1917.
Napríklad ďalší druh, ktorý prilieta v tomto období, je žltochvost domový. Časopis Aquilla zmapoval 347 jeho príletov, v čoho najviac, dve tretiny, pripadá na marec.
