Páči sa im v zajatí?
Okrem typického „cukrrú, cukrrú“ vydávajú aj zvuk podobný smiechu. Hrdličky chichotavé sú o čosi menšie ako holub, dajú sa veľmi ľahko skrotiť a ku svojmu majiteľovi sú veľmi prítulné. Už po stáročia ich ľudia chovajú v zajatí a šľachtia, čím vzniklo množstvo farebných obmien hrdličiek s rôznou kresbou peria. Ľudskú opateru si pochvaľujú. Hrdlička chichotavá je exotický vták, u nás sa vo voľnej prírode nevyskytuje. Jej domovom je severná Afrika, kde sa hrdličky zdržiavajú najmä v suchých krovinatých oblastiach, ale aj v otvorenej krajine.
Sú viac na zemi či vo vzduchu?
Hrdličky chichotavé vždy hniezdia v blízkosti vodných plôch, aby pre ne let ku napájadlu nebol príliš vyčerpávajúci. S výnimkou obdobia hniezdenia sa združujú do tisícových kŕdľov. Väčšinu času netrávia vo vzduchu ale pri zemi, kde hľadajú potravu. Sú veľmi plaché, takže stačí šustnutie a vyľakané hrdličky odlietajú. V prírode sa živia najmä semienkami, zelenými časťami rastlín či drobnými živočíchmi. V zajatí ich chovatelia prikrmujú zmesou zŕn pre holuby, ktoré často dopĺňajú nasekaným zeleným krmivom.
Kto sa viac chichoce?
„Chichotanie“ je typické najmä pre samčekov v období toku, teda v jarných a letných mesiacoch. Ich zvukový prejav je najnápadnejší v skorých ranných hodinách a potom znovu podvečer. Nedbajú veľmi na to, či ich živiteľ už vstáva, alebo by si ešte rád pospal.
Ani v prípade, že sú hrdličky pri robení hurhaja neúnavné, netreba im hneď v návale zlosti zakrútiť krkom. Stačí na klietku či voliéru prehodiť kus nepriehľadnej látky. V takej tme už nastáva noc aj pre hrdličky, ktoré konečne stíchnu.
Podľa odborných kníh tieto vtáky hniezdia spravidla štyrikrát do roka, avšak majitelia hrdličiek chichotavých na tieto čísla veľmi nedajú. Tvrdia, že v dobrých podmienkach a zateplenej voliére znášajú vajcia aj častejšie. Nezriedka ich tiež využívajú ako opatrovateľky pri chove vzácnejších holubov a hrdličiek.
Stavajú hniezdo spolu?
Na budovaní hniezda párik hrdličiek spolupracuje. Stavebný materiál prináša samček a samička si vetvičky pod sebou starostlivo urovnáva, aby ju nič netlačilo, keď do hniezda znesie dve vajíčka a sadne si na ne.
Malé hrdličky sa liahnu približne po dvoch týždňoch a nemajú na sebe jediné pierko. Najmä zo začiatku ich takzvaným holubím mliekom kŕmia obaja rodičia, neskôr mláďatá dostávajú kašovitú potravu, ktorú párik hrdličiek natrávi v hrvole.
Aj na stráži hniezda sa otec s mamou striedajú. V noci pri mladých sedí samička, cez deň zasa samček.
Vyžadujú si súkromie?
Ak si hrdličky chichotavé na niečo potrpia, je to práve súkromie. Pokiaľ chovateľ chce, aby sa mu počet hrdličiek utešene rozrastal, musí dbať na to, aby bol v klietke či voliére iba jeden pár. Samčekovia chcú byť na svojom území pánmi, ostatných samcov považujú za sokov a sú voči nim veľmi agresívni.
Navzájom do seba zadrapkávajú a koľkokrát sa im podarí porozbíjať vajíčka v hniezde. Rovnako nevľúdne sa samci správajú aj ku svojím dospievajúcim mláďatám, ktoré po čase nemilosrdne odháňajú, aby sa už konečne začali starať samy o seba. Tento rituál nesmie chovateľ premeškať, musí totiž mláďatká premiestniť do inej voliéry.
