BRATISLAVA. Dnes je studený, suchý a prašný. Desaťročia výskumov však naznačujú, že Mars bol kedysi pokrytý riekami, potokmi, jazerami a dokonca aj morami či oceánmi. Aby planéta udržala prostredie s kvapalnou vodou, musela byť v minulosti omnoho teplejšia.
Vedci však nevedia, ako Mars dokázal ohriať svoj povrch. Nový výskum Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) totiž naznačuje, že planéta nemala dosť skleníkových plynov, ktoré by v atmosfére udržali teplo zo slnečného žiarenia. Výsledky vedci uverejnili vo magazíne PNAS.
Atmosféra nemohla udržať teplo
Prvý náznak, že atmosféra Marsu nebola taká, ako si výskumníci dosiaľ mysleli, prišiel z obežnej dráhy.
Merania z obežnej dráhy naznačovali, že na povrchu Marsu nie je dostatok uhličitanových minerálov. Ak bola atmosféra kedysi bohatá na oxid uhličitý, tieto minerály by sa na povrchu mali dodnes nachádzať.
Vzorky však potvrdili skôr neprítomnosť minerálov. Vozidlo Curiosity preskúmalo dno krátera Gale, kde pradávne rieky a jazerá pred takmer 3,5 miliardami rokov zanechali ílovce, pieskovce a iné usadeniny.
Výsledky meraní naznačujú, že koncentrácia oxidu uhličitého v skorej atmosfére Marsu bola desať- až stokrát nižšia, ako hovorili klimatické modely.
Tieto zistenia však nevyvracajú fakt, že Mars mal kedysi tečúcu vodu. Vedci len vylúčili jednu z hypotéz, ktorá vysvetľuje, ako si červená planéta dokázala kvapalnú vodu udržať.
Iné vysvetlenia marťanskej vody
Povrch Marsu mohli v minulosti ohrievať aj iné skleníkové plyny: oxid siričitý, metán alebo oxid dusný. Tieto plyny sú však veľmi reaktívne a v atmosfére by nevydržali dlho.
„Obdobia otepľovania poháňané týmito plynmi by trvali relatívne krátko, čo nie je v súlade s pozorovaniami z krátera Gale," zdôrazňuje pre web Space hlavný autor štúdie Thomas Bristow z výskumného centra Ames v NASA. „Jazerá a rieky tu pretrvávali po stovky tisíc alebo dokonca milióny rokov.“
Kvapalná voda na Marse sa mohla kedysi ukrývať aj pod ľadovými pokrývkami, ktoré vodu izolovali pred nízkymi teplotami. Povrch Marsu sa však mohol ohriať aj vďaka zmene v obežnej dráhe planéty.
„Naše zistenia znamenajú, že vedci majú premýšľať viac do hĺbky o tom, aké mechanizmy mohli viesť k stabilizácii povrchovej vody,“ dodáva Bristow.
