„Vamos, amigos,“ ideme priatelia.
V leteckej jedálni cítiť vzrušenie a aj my, čo nevieme po španielsky, rozumieme, že sa niečo deje. Sme už viac ako tri týždne uväznení na vojenskej leteckej základni v Río Gallegos, v pomerne nevýznamnom meste v južnej Patagónii. Slovo nevýznamný je len spoločensky akceptovateľnou formou slova „zapadákov“.
Dôvodom zdržania boli technické problémy s dopravou materiálu z Českej republiky do Patagónie a mrazeného mäsa, približne sto kilogramov, ktoré, mimochodom, nemáme na polárnej stanici dodnes - takže varíme zdravo a staničnú „špajzu“ máme plnú vegetariánskych biopotravín.
A tiež extrémy lokálneho počasia, ktoré sme nedokázali ovplyvniť, napríklad nad Weddellovým morom sa viac ako desať dní nachádzala veľmi málo pohyblivá tlaková níž s priemerom viac ako tisíc kilometrov.
Fyziológ rastlín: Na Antarktídu musíme prísť s čistými podrážkami Čítajte Letíme do Antarktídy
V piatok 20. januára 2017 približne o tretej hodine ráno miestneho času odlietame na argentínsku polárnu stanicu Marambio lietadlom Hercules C-130.
Spolupasažierov nám robia argentínski paleontológovia, ktorí už roky pracujú na ostrove Seymour, kde sa stanica Marambio nachádza.
Hoci im rozprávanie v angličtine veľmi nejde, niečo sa od nich predsa dozvedáme. Ostrov Seymour je rajom pre štúdium paleontológie a skameneliny sú tu strašne bežné. No na ich vývoz nemáme povolenie a nerád by som strávil tri roky v argentínskej väznici.
Náš let mal medzipristátie v meste Ushuaia, ktoré sa niekedy príznačne nazýva aj „koniec sveta“, pretože južnejšie je už len antarktický kontinent. Približne po desiatich minútach pristátia na stanici Marambio odlietame z ostrova Seymour vrtuľníkom Mi-171 Hip na vedľajší ostrov Jamesa Rossa na českú polárnu stanicu.
Na stanici J. G. Mendela nás čakajú ďalší štyria členovia expedície, ktorí sem priplávali na palube čilskeho ľadoborca o niekoľko dní skôr. Páni sprevádzkovali stanicu a zakúrili, prichádzame do tepla...
Pred stanicou sú tabuľky s odhadom vzdušnej vzdialenosti od svetových miest. Zo slovenských destinácií tu majú výsostné postavenie Košice a Nové Zámky. Dozvedám sa napríklad, že Košice sú od polárnej stanice J. G. Mendela vzdialené vzdušnou čiarou viac ako 14-tisíc kilometrov.
Polárna stanica J. G. Mendela. (zdroj: Pavel Kapler)Prvé objavy
Naša polárna stanica leží v nádhernom prostredí, niekoľko desiatok metrov od mora. Približne raz do týždňa sa venujeme popri inej práci vo dvojiciach aj službe na stanici, najmä príprave raňajok, obeda a večere, obsluhe vysielačiek a satelitných telefónov.
Pred raňajkami si preberáme chlieb, čo je tu bez preháňania „Boží dar“ a výsadu piecť ho pre nás všetkých má staničný lekár. Našťastie, má voľný čas a zatiaľ s nami nemal veľa práce.
Darí sa nám pomerne dobre, možno až na pár otlakov na nohách, čo znepríjemňujú chodenie. A práca na Antarktíde je aj o dlhom chodení, veľakrát pri hroznej pocitovej teplote a vetre. Ale je tu leto, takže čo...
Už teraz sme objavili nové druhy rastlín pre tento ostrov, niektoré dokonca možno pre celý kontinent a zbierame vzorky lišajníkov na ďalšie analýzy. Najmä nás zaujímajú biologické a ekologické účinky sekundárnych metabolitov lišajníkov, ktoré produkujú.
Je ťažké si uvedomiť, že na vzorkách z tohto kontinentu budeme môcť pracovať niekoľko rokov. A to nielen ja, ale aj mnohí moji vedeckí kolegovia a študenti.
Mojim partnerom na „poskytovanie jedálenských služieb“ sa na stanici stal turecký profesor botaniky Gökhan Halici, s ktorým sa snažíme pripraviť nejaké stráviteľné jedlo pre ostatných členov expedície.
Zatiaľ nám to celkom šlo: je to výborný chlapík a dá sa s ním hovoriť o všetkom, možno s výnimkou komentovania chuti bravčových klobások a prerastanej slaniny, čo je tu práve teraz pre nás aj tak nedosiahnuteľným snom.
Antarktický zápisník: Ako som sa stal prírodovedcom na Antarktíde Čítajte Ako prežiť
Voda, ktorú pijeme, varíme z nej a sprchujeme sa v nej, je z potoka, ktorý vzniká pri topení sa ľadu. Čistená je najmä na základe gravitácie častíc, ktoré sa v nej nachádzajú. Keďže pôvodne pochádza zo snehu a ľadu, je bez minerálov, takmer destilovaná.
Preto musíme prijímať minerálne doplnky potravín - máme to už odskúšané, stačí bez nich niekoľko málo dní a ľudia začínajú pociťovať svalové kŕče a iné symptómy. Podobne je to s vitamínmi.
Elektrická energia sa tu vyrába zo slnka, vetra a v najhoršom prípade z nafty. Čím viac vetra, tým máme na stanici teplejšie. Lenže čím viac vetra, tým je nám horšie vonku... Našťastie, solárne panely už fungujú.
V podstate sa nám tu býva lepšie než na viacerých vysokoškolských internátoch, ktoré som spoznal počas štúdia pred desiatkami rokov. Je tu kuchyňa so sporákom, umývačka riadu a práčka, dokonca dve toalety. A keď máme dostatok vody a energie, sprcha je samozrejmosťou. Ako zahraničný hosť na stanici mám dokonca privilégium bývať na izbe s jednou posteľou.
Aktuálne je naša polárna stanica J. G. Mendela v plnej prevádzke a intenzívne sa venujeme práci v teréne, najmä odberu vzoriek prírodnín a zberu údajov, ktoré zaznamenávali vedecké prístroje počas poslednej sezóny. Denne pracujeme v náročnom teréne pri nízkej pocitovej teplote, sedem dní do týždňa.
A čo tu vlastne skúmame? To nabudúce. Napíšem viac o bežnom živote v Antarktíde i práci, pre ktorú sme sem precestovali kus sveta.
Autor pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je členom medzinárodnej česko-slovenskej expedície do Antarktídy s prírodovedným programom pod záštitou Masarykovej univerzity v Brne.
Autor: Martin Bačkor
