BERKELEY, BRATISLAVA. Deje sa to podvedome. Zdravý človek žmurkne každú minútu pätnásť až dvadsaťkrát. Jedno žmurknutie môže trvať až 400 milisekúnd. V prepočte to znamená, že človek má počas dňa oči zatvorené aj hodinu a pol.
Ak však človek neustále žmurká, prečo sa mu pred očami nestrieda prerušovaná tma a svetlo? Nový výskum naznačuje, že mozog sa snaží naprávať zrak, podobne ako stabilizácia obrazu vo fotoaparáte. Výsledky skúmania tímu z univerzity v Berkeley uverejnili v odbornom časopise Current Biology.
Chvost, bradavky a zimomriavky. Sedem častí tela, na ktoré evolúcia zabudla Čítajte Neoslepneme vďaka mozgu
Pri každom žmurknutí sa oko vyvráti späť do očných jamiek. Podobnú vec môžete vidieť aj u ľudí, ktorí sú v bezvedomí a pri otvorení očí im vidno iba bielka. Tento jav je normálny, nazýva sa Bellov fenomén a slúži na ochranu najcitlivejšej časti oka - rohovky.
Pri žmurknutí sa tento jav deje len v zlomku sekundy, oko sa pri otvorení opäť vráti späť, nie však na rovnaké miesto ako pred zatvorením. Práve toto vychýlenie prinúti mozog pri každom žmurknutí aktivovať očné svaly a upraviť zrak.
Očné svaly sú v skutočnosti veľmi pomalé a nepresné a mozog ich preto musí neustále naprávať. Uisťuje sa tak, že vaše oči smerujú presne tam, kam majú. Pred každým žmurknutím a po ňom mozog vyhodnocuje rozdiely v tom, čo vidíme, a prikazuje svalom urobiť potrebné opravy, vysvetľuje v tlačovej správe Kalifornskej univerzity v Berkeley hlavný autor štúdie Gerrit Maus.
Keby sa mozog o svaly a oči nestaral, najmä počas žmurkania, všetko okolo by sme videli zatienené, nepravidelné a rozochvené. “Vnímame súvislý obraz a nezažívame prechodnú slepotu, lebo mozog za nás spája jednotlivé body,” píše spoluautor štúdie David Whitney.
Najnudnejší experiment na svete
Vedci tento mechanizmus prirovnávajú ku kamere steadicam, ktorú kameramani nosia pripevnenú k telu, pomáha im tak izolovať otrasy pri natáčaní a stabilizovať obraz. V našich mozgoch sa mechanizmus, podobne ako žmurkanie, deje bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Na výskume sa zúčastnilo dvanásť zdravých dospelých dobrovoľníkov. Experiment sami vedci označili ako “najnudnejší na svete”. Účastníci štúdie totiž museli dlho sedieť v tmavej miestnosti a pozorovať bodku na obrazovke. Vždy, keď žmurkli, bodka sa posunula jeden centimeter doprava.
Dobrovoľníci si tento posun nevšimli, ich mozog však pohyb zaznamenal a upravil ich zrak tak, aby bodku sledoval aj po otvorení oka. Pohyb očí sledovali vedci pomocou infračervených kamier.
“Tieto zistenia nám pomáhajú lepšie pochopiť, ako sa mozog neustále prispôsobuje zmenám a ako prikazuje svalom naprávať chyby v hardvéri nášho vlastného tela,” dodáva Maus .
DOI: 10.1016/j.cub.2016.12.029
