Na Slovensku udreli mrazy a padali rekordy, keď teplota klesla pod mínus 35 stupňov Celzia. Mnohí si určite s nostalgiou spomenú na studený začiatok roka 1979 alebo na kalamitu v januári 1987, od ktorej uplynulo 30 rokov.
Pán Igor, ktorý dnes pracuje ako taxikár, v roku 1987 viedol reštauráciu na bratislavskej Hlavnej stanici. V pondelok 12. januára sa skoro ráno pobral do práce, no autobus z Petržalky ho doviezol len do centra.
„Akurát, čo sme prešli cez most, zostali sme stáť v záveji,“ spomína pán Igor. „Išiel som na stanicu pešo a samozrejme, reštauráciu som otvoril neskôr. Čakal tam dav ľudí a boli takí nahnevaní a uzimení, že som musel požiadať policajtov o ochranu, aby ma nikto nenapadol.“
Od kalamity, ktorá sa začala 10. januára 1987, uplynulo presne tridsať rokov. Počasie ovplyvňovala tlaková níž, ktorá priniesla výdatné zrážky, no zároveň umožňovala aj prúdenie studeného vzduchu pri zemi. Vzniklo tak neveľmi časté spojenie silného ochladenia a sneženia.
Ešte aj na juhu Slovenska napadalo 60 až 70 centimetrov snehu. Vďaka silnému vetru potom vznikli až dvojmetrové záveje.
Mnohé vlaky uviazli na tratiach, v Bratislave dopravný ruch celkom utíchol – a bolo celkom príjemnou zmenou, keď sa ulicami rozliehali len ľudské hlasy a vržďanie čerstvého snehu. Cesta pešo bola totiž nielen najspoľahlivejším, ale často aj jediným spôsobom, ako sa niekam dalo dostať.
„O náhradnú dopravu postarali podnikové či zájazdové autobusy, medzi nimi dokonca aj autobus z Lúčnice,“ spomína Roman Delikát, zberateľ fotografií Bratislavy, medzi ktorými nechýbajú ani zábery z tejto udalostí.
Svojim dielom prispeli komunisti
Podobne doprava zamrzla aj v iných končinách Slovenska. A oveľa menej príjemný bol údel cestujúcich, ktorí celé hodiny mrzli v nevykúrených vlakoch.
V Nových Zámkoch či Leviciach bolo snehu vyše hlavy. Na dva dni zastala železničná doprava v Štrbe pod Tatrami. Od sveta bola odrezaná Trnava, kde nastal problém so zásobovaním potravinami.
„V nedeľu 11. januára 1987 sme sa s manželkou vracali večer do Trnavy z chalupy v Čremošnom, v Nitre sme vo veľkej víchrici ešte natankovali a so šťastím prišli domov,“ spomína Benjamín Škreko, spisovateľ, pubicista a rodený Trnavčan.
„Ráno už bola Trnava načisto ochromená a ľudia panicky skupovali múku, sucháre a ďalšie trvanlivé potraviny. Železničná i cestná doprava vrátane diaľnice boli prerušené. V závejoch pri Bučanoch nocoval dokonca aj námestník ministra hospodárstva.
A na svojej chatke v Suchej nad Parnou uviazol vedúci tajomník OV KSS Anton Nehaj, ktorý vraj k zafúkaniu Trnavy sám prispel. Najprv dal telefonický príkaz, aby poňho krízový štáb okamžite poslal šípový pluh. Stalo sa, no pluh cestou zapadol.
Nehaj, ktorý bol presvedčený, že bez jeho riadiaceho génia je Trnava stratená, si okamžite vyžiadal ďalší pluh, tentoraz z Trstína. Pluh sa statočne prebil cez Smolenice a Horné Orešany skoro až po Suchú, no tiež skončil v priekope. Keďže tieto strategické mechanizmy potom chýbali na hlavných ťahoch, Trnava definitívne stratila spojenie s celým svetom, či lepšie povedané, celý svet bol dva dni odrezaný od Trnavy.“
Kalamita z 1987 ochromila Bratislavu. Pozrite sa, ako vyzeralo zasnežené mesto Čítajte 
