PRINCETON, BRATISLAVA. Má dokonalú pamäť a spomenie si aj na tie najmenšie detaily. Hovorieva, že má v hlave pamäťový palác, ktorým sa imaginárne pohybuje a vďaka tomu si zapamätá veľké množstvo vecí.
Myseľ Sherlocka Holmesa, hlavnej postavy románov Arthura Conana Doyla, môže byť výnimočná, no vedci vďaka seriálu s jeho príbehmi zistili, že myslenie ľudí až také jedinečné nie je.
Nová štúdia v odbornom časopise Nature Neuroscience naznačuje, že pokiaľ ide o pamäť, zdravé ľudské mozgy fungujú takmer rovnako.
Ak naozaj uveríme, na pravde nezáleží. Ako si ľudia vytvárajú falošné spomienky Čítajte Skoro ako odtlačok prsta
Aby to vedci zistili, obrátili sa práve na seriál Sherlock z britskej televízie BBC. Dvadsiatim dvom účastníkom totiž ukazovali úvodných 48 minút prvého dielu.
Neskôr mali výskumníkom prerozprávať dej, jednotlivé scény a detaily, na ktoré si spomenuli. Popritom sledovali ich mozog pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI).
Prvé výsledky ukázali, že aktivita mozgu pri pozeraní a rozprávaní o seriáli sa veľmi podobala. Výskumníci dokonca dokázali len podľa obrázku mozgu určiť, o akej scéne práve dobrovoľníci hovorili.
„Ukázali sme, že existuje viditeľný mozgový vzorec pre každú filmovú scénu, niečo ako odtlačok prsta,“ povedala pre magazín Science vedúca štúdie, neurovedkyňa Janice Chenová.
Na rozdiel od odtlačkov prstov však mozgové vzorce pre pamäť nie sú jedinečné pre každého človeka. Zobrali zábery mozgov dobrovoľníkov pri sledovaní scén a vytvorili z nich priemer. Potom k nemu prirovnávali obrazy mozgu z fázy rozpamätávania.
Ukázalo sa, že tieto mozgové aktivity sa tiež tesne prekrývali. Znamená to, že ak ľudia zažijú podobnú skúsenosť, ich mozgy usporiadajú pamäťové stopy veľmi podobným spôsobom.
Naše spomienky nie sú jedinečné
Keď si dobrovoľníci spomínali na jednotlivé scény seriálu, aktivovali sa im najvyššie riadiace centrá v prednej časti mozgovej kôry. Doteraz si vedci mysleli, že v týchto centrách sa ukladajú len osobné spomienky. Nový výskum ukázal, že spoločné spomienky sa v mozgoch dobrovoľníkov ukladali v rovnakej podobe.
„Myslíme si, že naše spomienky sú jedinečné, ale v skutočnosti máme veľa spoločného v tom, ako vidíme a spomíname si na veci okolo nás. Tieto podobnosti sa dokonca ukazujú aj na úrovni vzorov mozgovej aktivity, ktorú meriame v rozsahu pár milimetrov,“ píše v tlačovej správe univerzity v Princetone Janice Chenová.
Pokračujúci výskum tiež ukazuje, že rovnaké centrá v mozgu sa ľuďom aktivujú aj vtedy, ak len niekoho počujú o seriáli hovoriť. Scény si zapamätajú takmer rovnako, ako keby ho sami videl.
Objav tejto univerzálnej pamäťovej mozgovej siete ukazuje, že náš mozog sa vyvíjal tak, aby si ľudia navzájom okamžite porozumeli a súcitili jeden s druhým.
Nové zistenia o správaní mozgu a spoločných spomienkach by mohli pomôcť vedcom a lekárom, ktorí sa venujú neurodegeneratívnym ochoreniam súvisiacim s pamäťou, napríklad Alzheimerovej chorobe. Mohli by tak určiť prvé varovné signály straty pamäte.
doi: 10.1038/nn.4450
