Mgr. Anna Guttová, PhD.
Je absolventkou Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Dizertačnú prácu obhájila v odbore mykológia. Od roku 1999 až doteraz pracuje v Botanickom ústave SAV, kde rozvíja slovenskú lichenologickú školu. V súčasnosti je riaditeľkou ústavu.
Vo výskume sa venuje fylogeografii, fylogenéze, a biosystematike lišajníkov. Zameriava sa na karpatské druhy s centrom rozšírenia v Stredomorí. Počas kariéry absolvovala aj výskumné pobyty v zahraničí, napríklad v Prírodopisnom múzeu v Londýne či na univerzite v talianskom meste Siena. V roku 2002 získala cenu Pavla Sillingera pre mladých botanikov za najlepšiu pôvodnú vedeckú či odbornú prácu publikovanú vo vedeckom alebo odbornom časopise.
Keď sa povie lišajník, ľudia si možno predstavia nejakého parazita alebo farebný fľak, ktorý rastie na stromoch či na skalách. Čo je v skutočnosti lišajník?
„Je to symbiotický organizmus, zložený z huby a riasy alebo sinice, prípadne z oboch. Symbiotický znamená, že ich spolužitie je prospešné pre všetky zložky. Huba vytvára spleťou svojich vláken bezpečné prostredie pre riasy či sinice a zabezpečuje im potrebnú vodu. Riasy a sinice produkujú prostredníctvom fotosyntézy živiny pre hubu. Lišajník nazývame aj lichenizovaná huba. Lichenizácia je stratégia, ktorá hubám umožňuje kolonizovať a prežívať na extrémnych stanovištiach a v nehostinných klimatických podmienkach.”
Kde všade rastú?
„Dokážu rásť tam, kde neprežijú iné rastliny či živočíchy – na skalách, betóne, skle, železnom plote, polystyréne či na zvetranom aute. Lišajníky sa tam prichytia a prežijú, pretože všetko, čo potrebujú, si zabezpečia samy.”
“Stálo by za to testovať schopnosti lišajníka prežiť na Marse.
„
Lišajníky sú citlivé na zmeny v životnom prostredí, ale zároveň dokážu prežiť v nehostinných podmienkach. Ako to je možné?
„Nedá sa to zovšeobecňovať. Existujú totiž aj lišajníky, ktoré prežijú v prostredí, kde sú v ovzduší vysoké hodnoty dusíka. Niektoré dokážu rásť na betóne, strome, škridlách, niektoré sú viazané napríklad na pôvodné lesné porasty, vysokohorské polohy, teplomilné panónske stanovištia.
Ak sa niekde nachádzajú lišajníky, neznamená to automaticky, že tam je čistý vzduch. Nás zaujímajú práve tie druhy, ktoré nám dávajú nejaký signál. Na naše územie prenikajú stredomorské prvky, ale zhora zo severu tu máme aj glaciálne relikty. Tá škála je nesmierne pestrá. A každý z nich prežíva v iných biogeografických podmienkach.”
Keby sa človek stratil na mieste, kde nič iné nerastie, mohol by sa živiť lišajníkmi?
