Zombie filmy často končia nájdením zázračného lieku, alebo príchodom armády (alebo tým, že sa celý svet spolu s hlavnými hrdinami rúti do záhuby). Ako by to ale v skutočnosti vyzeralo, keby sa objavila nová choroba, ktorá by premieňala ľudí na zombíkov a ako by sme ju mohli zastaviť?
Hľadanie odpovede na túto otázku je viac ako len zábavný myšlienkový experiment – môže nám napovedať mnohé o tom, ako by sa takáto vysoko infekčná choroba mohla šíriť.
Epidemiológovia – vedci, ktorí študujú choroby – sa venujú tomu, akým spôsobom sa nákaza šíri, ako rýchlo by sa dokázala rozšíriť populáciou a hlave, ako s ňou najlepšie bojovať a v budúcnosti jej vypuknutiu zabrániť.
Predstavte si, že by sa objavila nová zombie choroba, ktorá by sa šírila bežne zobrazovanou metódou – infikované sliny sa dostanú do krvného obehu človeka po uhryznutí.
Druh šírenia vyžadujúci priamy kontakt je relatívne neefektívna metóda prenosu v porovnaní s infekciami prenášanými vzduchom, ktoré sa dokážu rozšíriť oveľa jednoduchšie.
Zombie choroba je však zaujímavá tým, že, podobne ako u besnoty, medzi jej príznaky môže patriť aj úzkosť, podráždenosť, paranoja a strach, ktoré menia správanie nakazeného jedinca. Znamená to, že zombíci by sa aktívne snažili pohrýzť alebo zjesť svoje obete, čo by šírenie choroby urýchlilo.
Hľadanie zdroja
V hororových filmoch sa málokedy rieši pôvodný zdroj nákazy, epidemiológovia, na druhú stranu, strávia mnoho času analyzovaním a vytváraním modelov rôznych situácií, aby sa dostali k prvému prípadu ochorenia.
Napríklad, biologický činiteľ, ktorý sa dostane do vzduchu alebo jedla na veľkej spoločenskej udalosti môže naraz nakaziť veľké množstvo ľudí. Pri laboratórnej nehode sa môže nakaziť iba menšiu skupinu ľudí v uzavretom priestore. Tieto parametre, spolu so spôsobom prenosu, ovplyvňujú šírenie choroby.
Keď poznáme spôsob šírenia, môžeme zvážiť, ako rýchlo sa bude choroba hýbať v populácií. Pri každej epidémií sa vedci snažia vyrátať základný pomer reprodukcie.
Znázorňuje priemerný počet ďalších nakazených, ktorých dokáže nakazený jedinec vytvoriť. Toto číslo (bežne označované ako R) určuje o akú vážnu epidémiu sa jedná. Choroba s R menším ako jedna časom vymrie. V prípadoch, kde je väčšie ako jedna sa bude populáciou šíriť.
Naši zombíci neumierajú z prirodzených dôvodov – na permanentnú smrť treba odstrániť hlavu, alebo zničiť mozog. Takže hlavnou otázkou pri vytváraní modelu zombie epidémie je, koľko ľudí dokáže jeden zombík uhryznúť než mu dôjdu obete, alebo ho zničia.
Táto rovnica obsahuje mnoho ďalších premenných ako hustotu obyvateľstva, alebo schopnosť ľudí ničiť nakazených. Zombíci môžu byť buď tradičné kolísajúce sa monštrá, alebo aj rýchlejšia, nebezpečnejšia varianta infikovaných ľudí ako vo filme O 28 dní...
Ak predpokladáme, že zombíci lovia na slepo, tak hustota obyvateľstva je jedna z najdôležitejších premenných. Husto osídlená oblasť poskytuje mnoho príležitostí pre každého zombíka a množstvo nakazených by rástlo rýchlo. Izolovaní zombíci by mali tendenciu bezcieľne blúdiť a nepredstavovali by žiadne nebezpečenstvo.
Nakoniec, po stanovaní toho ako sa infekcia šíri a ako rýchlo by mohla priniesť koniec sveta, musíme nájsť najlepšiu metódu, ako znížiť základný pomer reprodukcie pod jedna. Zaručí to, že sa z infekcie nestane zombie apokalypsa.
Zvyčajne existujú štyri reakčné stratégie a každá z nich je založená na epidemiologickej štúdii. Zrejmým riešením je vytvorenie karantény pre nakazených jednotlivcov, dúfajúc, že sa nám podarí vytvoriť liek alebo vakcínu.
Aj keď by sa to mohlo podariť, proces vytvárania lieku je dlhý a komplikovaný, zatiaľ čo udržiavanie bezchybnej karantény je nákladné a riskantné. V prípadoch s vysokým R, ako je typické pri zombie epidémiách, stačí aby z karantény utiekol jeden nakazený jedinec a hrozí vyhladenie hostiteľského druhu.
Stratégia zdravých ľudí v mnohých príbehoch a filmoch je schovať a izolovať sa. Deje sa to v prípadoch, keď počet nakazených značne prevyšuje počet zdravých. Takáto ochrana by sa dala vnímať ako druh imunizácie, ktorý je ale závislý na schopnosti zostať oddelený.
Ak sa horda nakazených dostane do vašej ochrannej zóny, prakticky ste vytvorili dokonalé prostredie na rýchle šírenie nákazy v uzavretom priestore.
Extrémne riešenia
Ak neexistuje možnosť liečby, lákavým a permanentným riešením sa môže stať selektívne triedenie nakazených jednotlivcov a ich odstránenie z populácie. Má to však podobný háčik ako zriadenie karantény.
Nie len že potrebujeme efektívny spôsob ničenia nakazených, je nutné mať bezchybný diagnostický proces, ktorý by dokázal identifikovať aj skoré prípady infekcie, ktoré majú menej príznakov.
Tak nám ostávajú iba najhrozivejšie možnosti: vyhladenie nakazeného územia preventívnym útokom, nezaoberajúc sa tým, kto, alebo čo bude sa v procese zničí. Ťažké straty na životoch, ale zároveň zaručené ukončenie nákazy – k tomuto riešeniu sa často prikláňajú vojenské postavy v zombie filmoch.
Za predpokladu, že by sme dokázali zaručiť zničenie všetkých nakazených, javí sa to ako najlepšie riešenie, ostávajú však morálne otázky ohľadne veľkých strát na životoch zdravých ľudí.
Skutočné ochorenia sú málokedy také silné ako tie v zombie filmoch, ktoré mávajú sto percentnú šancu prenosu a ľudia nemajú žiadnu imunitu, liečbu a často ani šancu na uzdravenie.
Skúmanie fiktívnych zombie pandémii nám môže poskytnúť vzrušujúci spôsob ako debatovať o prenose, prevencii a liečbe infekčných ochorení. Keď si nabudúce sadnete k svojmu obľúbenému zombie filmu alebo seriálu, skúste sa vžiť do role epidemiológov. Čo by ste spravili, a prečo?
Autor: Joanna Verran, Matthew Crossley/The Conversation
