WASHINGTON. Predstavte si Lucy, 3,2 milióna starého australopiteka a najznámejšieho predka našej rodiny hominidov. Hľadá útočisko pred predátormi, preto malinký primát vyjde na noc na strom.
Aj keď kráča na dvoch nohách ako my, čo ju odlišuje od starších hominidov, má silné ramená na šplhanie. Ale dnes večer sa stalo niečo zlé. Ujde jej ruka, šmykne sa a padá dole.
Jej posledný akt medzi živými dobre poznáme: predtým ako spadla na nemilosrdnú zem, natiahla ruky pred seba, aby zmiernila pád. Zomiera osamote s roztrieštenými kosťami.
Lucynu kostru podrobne skúmajú už odkedy ju v roku 1974 našli v Etiópii. Ako jedna z najstarších a najkompletnejších fosílií hominidov, poskytuje jej kostra celkom dosť informácii o Lucynom živote.
Kráčala vzpriamená a vykazovala zaujímavý mix moderných a dedičných kostrových vlastností, ktoré z nej robili dvojnohú bytosť, kým sa ostatné primáty húpali na stromoch. Vieme, že keď zomrela, bola už dospelá, no nebola väčšia ako päťročné dieťa nášho druhu. Pravdepodobne bola vegetariánka.
V pondelok vyšla v žurnále Nature Communications štúdia, kde vedci urobili niečo nové – skúsili zistiť, ako zomrela.
Ešte pred smrťou
Výskum je výsledok maratónu röntgenového skenovania. Lucynu kostru väčšinou držia v Etiópii, ale počas turné po amerických múzeách v roku 2008 si ju mohli vedci z Texaskej univerzity na desať dní požičať.
Využili príležitosť, aby ju mohli preskenovať špeciálnym tomografickým prístrojom navrhnutým na skenovanie materiálov pevným ako kameň (napriek svojmu veku je Lucyna kostra úplne mineralizovaná) a vo vyšších rozlíšeniach ako lekárske skeny.
„Skenovali sme nonstop, 24/7, počas desiatich dní,“ povedal pre Washington Post profesor antropológie a geologických vied a vedúci autor štúdie John Kappelman. „Vyčerpalo nás to. Tešil som sa, že prišla, ale tiež som bol rád, keď odišla."
Keď kosti len tak ležia dlhšie ako tri milióny rokov, zvyknú sa dosť lámať. Pri novom preskúmaní Lucyných pozostatkov sa Kappelmanovi s kolegami zdalo, že vidia dôkazy zlomenín, ktoré nastali ešte pred smrťou.
Mysleli si, že vidia kompresné zlomeniny - vznikajú keď sa kosti navzájom pritlačia tak silno, až sa zlomia – a čiastočných (greenstick) zlomenín, kedy sa kosť čiastočne ohne a čiastočne zlomí (podobne ako sa živá drevená palička rozštiepi a nezlomí).
Pri prvom prípade ide väčšinou o traumatický náraz a nie o opotrebovanie fosílie, druhý typ zlomeniny sa vyskytuje iba na novej, živej kosti.
Dokonalá zhoda
Pre Kappelmana to bolo jasné znamenie, že traumatické zlomeniny nastali počas Lucynho života. Keď začal pátrať po možných príčinách v lekárskej literatúre, našiel niečo, čo mu mnoho ortopedických chirurgov označilo za dokonalú zhodu: zranenie jej ramena vyzeralo presne ako štvornásobná zlomenina ramennej kosti.
Keď ľudia padajú a vystrú ruky pred seba, aby stlmili pád, po pozdĺžnej osi ramena sa prenáša sila, ktorá stláča jednotlivé časti ramena proti sebe. Ak je sila dostatočne veľká, hlava lopatky pôsobí ako nákova a stláča a triešti vrchné časti ramennej kosti.
„Ortopédi vidia takéto zlomeniny každodenne na celej planéte,“ povedal Kappelman. Poprosil asi desať špecialistov, aby sa pozreli na Lucynu zlomeninu.
„Pre nich to nie je len, 'Viete, je tam taká možnosť.' Povedia, 'Toto je ono; toto pri práci vidíme stále.' Podarilo sa nám ukázať, že ide o zhody s tým, čo sa dá všeobecne vidieť v literatúre aj na pacientoch, ktorý sa zotavujú z pádu,“ povedal.
Keď začali na Lucynej kostre hľadať zlomeniny, ktoré mohli byť výsledkom zničujúceho pádu, našli ich mnoho: zlomeninu členka, ktorá okrem pádov často vzniká aj pri dopravných nehodách; stopy, že kosti v jej nohách sa vykĺbili a vrazili do kĺbov nad nimi; zlomenina prvého rebra, ktoré chráni kľúčna kosť a nezvykne sa zlomiť, s výnimkou nárazov.
Hypotetické zobrazenie pádu Lucy zo stromu. (zdroj: JOHN KAPPELMAN/TEXASKÁ UNIVERZITA V AUSTINE)Od zajacov po hrochy
Iní paleontológovia si nie sú až takí ístí.
„Pracoval som vo Východnej Afriky na týchto náleziskách veľa rokov, a neexistuje takmer žiadna fosília, ktorá nie je poškodená rovnako ako Lucy,“ povedal William Kimbel, riaditeľ Inštitútu ľudského pôvodu z Arizónskej štátnej Univerzity.
Kimbel, ktorý sa na novej štúdii nezúčastnil, nesúhlasí s tým, že zlomeniny na Lucyných kostiach sú čiastočné (greenstick) – bez tohto rozdielu si nemyslí, že štúdia dostatočne dokazuje, že zranenia utrpela pred smrťou.
„Ak sa prejdete po okolí, uvidíte takýto typ poškodenia na všetkých typoch kostí zo všetkých možných zdrojov, od zajacov po hrochy,“ uškrnul sa.
Kimbelov kolega Donald Johanson – člen tímu, ktorý Lucy objavil – súhlasí. „Jedinú čiastočnú zlomeninu, ktorú vidím na kostre Lucy, je malá členitá jamka na Lucynej panve v lonovom regióne,“ povedal.
Zlomeninu už označili ako možný dôkaz, že nejaký mäsožravec ju skúsil udrieť, možno tesne po tom, ako zomrela (keďže nie sú iné dôkazy, že by na ňu niekto zaútočil).
Keďže štúdia Texaskej univerzity vychádza z myšlienky, že zlomeniny sú jasným náznakom zranenia – niečo, s čím Kimbel a Johanson zásadne nesúhlasia, a čo sa nedá úplne dokázať – pripomínajú, že následný „výskum“ je iba príbeh.
„Jednoducho tomu neverím,“ dodal Kimbel.
Liezla na stromy?
Závery výskumného tímu, že Lucy pravdepodobne padla zo stromu – záver, ktorý získali odhadom sily pádu z výšok, v ktorých šimpanzy a iné primáty zvyčajne hniezdia – sú pre paleontológov ešte ťažšie stráviteľné. Opäť raz sa to nedá dokázať, ani vyvrátiť. A Lucyn vzťah so stromami je celkom kontroverzný.
„Od pása dole sa Lucyne kosti jasne prispôsobili pozemskej chôdzi na dvoch nohách. Ale od pása hore pripomína Lucyno telo akúkoľvek opicu, ktorá šplhá po stromoch,“ povedal antropológ Nathaniel J. Dominy, ktorý na štúdii nespolupracoval. „Každý súhlasí, že Lucy kráčala vzpriamene, ale liezla z času na čas aj na stromy, alebo vôbec?“
Dominy vysvetľuje, že táto debata bola kedysi tak vášnivá, že vedci si museli vybrať jednu zo strán a držať sa jej. Dominy (a mnoho ďalších paleontológov) majú teraz umiernený názor: Lucy samozrejme mohla loziť na stromy, rovnako ako to ľudia vedia aj dnes.
A ak túto zručnosť mala, ako malý bylinožravec vo svete veľkých predátorov, určite sa raz alebo dvakrát vyšvihla do stromov, aby sa ukryla, alebo našla jedlo. Nemáme ale ako vedieť, či ona a jej príbuzní pravidelne liezli do obrovských výšok.
„Predpoklad, že Lucy strávila veľa času na stromoch sa nedá podporiť,“ povedal Johanson.
Otvorený prípad
Kritika ešte ale neznamená, že nová štúdia je chybná. Niektorých odborníkov výskum zaujal: David Green, vedec z Midwestern univerzity povedal Washington Postu, že kým mu závery prišli dramatické, v porovnaní s bežným posmrtným poškodením si myslí, že štúdia ponúka celkom presvedčivý pohľad.
Rebecca Ackermannová z Univerzity v Kapskom meste, ktorá má pozadie v paleontológii aj vo forenzných vedách, súhlasila s kritikou, že štúdia nedokázala vyvrátiť alternatívne príčiny zlomenín, ale myslí si, že ponúknuté vysvetlenie je celkom hodnoverné.
„Podľa mňa je to pekná štúdia, ktorá nám hovorí niečo zaujímavé o jedincovi, ktorý hral dôležitú úlohu – vedeckú aj historickú – v našom porozumení ľudskej evolúcie,“ povedala.
Faktom zostáva, že nový príbeh je nemožné dokázať. Ide o otvorený prípad plný nepriamych dôkazov a protichodných diagnóz.
Internetové múdrosti
Aj keby Kappelman dokázal, že Lucy mala čiastočné zlomeniny, nemohol by dokázať, že ich utrpela pred smrťou. Dobre načasovaný príchod vyplašeného stáda, kým bola mŕtvola ešte čerstvá, mohol spôsobiť takýto typ zlomeniny na stále čerstvých kostiach.
A ak by existoval spôsob ako definitívne dokázať, že Lucy utrpela zranenia zaživa – alebo aspoň ukázať, že ich pravdepodobne neutrpela po smrti – samotný pád je nemožné vyvodiť. Možno Lucy spadla z útesu a nie zo stromu.
Možno zbierala med a poštípala ju včela a nespala v hniezde, kam sa každú noc vracala, ako Kappelmanov tím naznačuje. Možno vyliezla na strom a spadla, ale bola prvá svojho druhu, ktorá sa o niečo také pokúsila.
Znamená to, že Lucyn pád nikdy nebude súčasťou vedeckého konsenzu. Rovnako ho však bude ťažké úplne diskreditovať, a určite vstúpi do posvätných internetových múdrostí.
Možno to nie je taká zlá vec. V príbehu jej smrti – stále akokoľvek nedokázaného – sa z Lucy stala osoba viac, ako kedykoľvek predtým.
„Učím o nej roky a až do momentu, keď som si predstavila jej smrť, bola pre mňa iba škatuľa kostí,“ povedal Kappelman. V momente, keď pred sebou videl jej zlomeniny ako dôkazy, Kappelman videl jej posledné chvíle naživo. Vydesený zmätok. Pád. Nevyhnutné nutkanie natiahnuť ruky a pripraviť sa na pád, ktorý ju zabije. A nakoniec, malé zlomené telo, ktoré leží samo v hline.
„V jej smrti sa z nej stal živý jedinec,“ povedal Kappelman. „Nie som filozof, som vedec. Ale pre mňa je to tak krásne porovnanie – pochopením jej smrti teraz cítim, že chápem jej život.“
Autor: Rachel Feltman/The Washington Post
