Ak budete hádzať hrach na stenu a budete to robiť dostatočne dlho, pod stenou vám zostane veľká hromada hrachu vhodná trebárs na polievku. Ak budete hrach hádzať do čiernej diery, nakoniec dostanete iba väčšiu čiernu dieru.
To sú v princípe dve možnosti, ako môže skončiť slovenská veda. Veda, ktorú sprevádza obrovské množstvo nepravdivých mýtov, ktoré okolo nej šíria nielen politici či laici, ale aj odborná verejnosť. Napríklad tie, ako je vlastne slovenská veda na tom ešte dobre či ako trebárs spoločenské a humanitné vedy produkujú porovnateľné výsledky s našimi susedmi.
Ale aj nezmysly, ako sa musí veda zamerať na aplikovaný výskum a podporu priemyslu, ako má vyťahovať firmy z problémov alebo ako vedci len celý deň sedia a rátajú a pritom sa nikdy k ničomu praktickému nedopočítajú.
Ak sa podľa takýchto mýtov rozhodujú ministri, štátni kvázitajomníci, poslanci či šéfovia akadémie a univerzít, nikdy to lepšie nebude. Lenže, kde, keď nie pri debate o stave slovenskej vedy a výskumu používať fakty? A kde, ak nie tu sa podľa nich rozhodovať?
Slovenská veda chradne a práchnivie Čítajte Poznanie je hodnota sama osebe. A poznanie slovenskej vedy a vedenia – asi najkomplexnejšie, aké si v ponovembrových dejinách novín môžete teraz prečítať – dvakrát. Pretože kvalifikované rozhodnutia môžeme robiť len vtedy, keď máme dosť informácií. A nie takých, ktoré nejakou hawkingovskou náhodou z čiernej diery pomaly a vlastne tak trochu záhadne unikajú.
Veda je totiž zo svojej podstaty vždy hádzaním hrachu: náhodou, z ktorej môže (aj nemusí) vzniknúť extrémne dobro. Ale je na nás, kam ho na Slovensku budeme hádzať.
