J e to už viac než dvanásť rokov, čo britsko-francúzske dopravné lietadlo Concorde ukončilo svoj posledný komerčný let.
Skončila sa tak prvá a nie celkom úspešná éra nadzvukovej leteckej dopravy.
Prvú generáciu nadzvukových (supersonických) civilných dopravných lietadiel pritom tvorili len dva typy – Concorde a ruský, či v tých časoch ešte sovietsky Tupolev Tu-144.
Celkovo sa vyrobilo len dvadsať lietadiel Concorde a šestnásť Tu-144. Pri začiatku vývoja spomenutých dvoch supersonikov na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia sa zdalo, že všetko pôjde hladko a že nadzvuková letecká doprava sa čoskoro stane bežným spôsobom prepravy cestujúcich na veľké vzdialenosti.
Úmysel vyvinúť nadzvukové lietadlá ohlásili aj ďalšie firmy: britská firma Bristol prišla s projektom Type 223, francúzska Sud Aviation plánovala vyvinúť Super-Caravelle a plány na stavbu takýchto lietadiel ohlásili aj americké firmy Convair, Boeing, Lockheed i Douglas.
Realita však bola iná. Prvá éra nadzvukovej dopravy sa skončila vyradením Tu-144 z prevádzky (v roku 1978) a zastavením letov Concorde (posledný komerčný let sa uskutočnil v októbri 2003).
Možno si položiť otázku, prečo nedošlo k ďalšiemu rozvoju nadzvukovej dopravy a prečo ani temer pol storočia po prvom vzlete lietadiel Concorde a Tu-144 nie je v súčasnosti v prevádzke ani jedno nadzvukové civilné dopravné lietadlo.

Evolúcia a revolúcia
Príčina tohto stavu tkvie v tom, že vývoj leteckej techniky sa deje podobným spôsobom ako vývoj v iných oblastiach techniky.
Ide o kombináciu evolúcie, teda postupného zdokonaľovania jednotlivých konštrukčných dielov, a revolúcie, spočívajúcej v skokovej zmene technickej úrovne niektorých prvkov a v použití úplne nových konštrukčných riešení.
V oblasti civilných dopravných lietadiel možno za takúto skokovú zmenu považovať zvýšenie rýchlosti z podzvukovej na nadzvukovú.
Pri spomenutej zmene rýchlosti (prekročenie rýchlosti M1, teda rýchlosti zvuku v konkrétnom prostredí) dochádza k radikálnej zmene správania sa letiaceho telesa.