J e ich viac druhov. Najznámejšie kmeňové bunky sú embryonálne, z ktorých sa rodí nový život. Použitie týchto buniek v lekárstve – napriek veľkým možnostiam pri obnove rôznych častí ľudského tela – sa preto stalo predmetom ostrých etických sporov.
Pred desiatimi rokmi, v júni 2006, však japonský biológ Šinja Jamanaka oznámil, že kmeňové bunky vytvoril z dospelých kožných buniek. Nazval ich indukované pluripotentné kmeňové bunky (iPS). Svojím predpokladaným účinkom by sa mohli embryonálnym vyrovnať, čím by odpadol etický problém v rozvíjaní regeneratívnej medicíny.
V roku 2012 objav ocenili Nobelovou cenou. Spolu s Britom Johnom Gurdonom, ktorý ako prvý dokázal, že dospelá bunka je schopná vrátiť sa na začiatok svojho vývoja.
S prelomovými prácami v klonovaní a pri prenose somatického jadra bunky začal už v 60. rokoch uplynulého storočia.
Na začiatku boli kolónie
Miesto deja: Kjótska univerzita. Hlavní účinkujúci: profesor univerzitného Inštitútu nových metód lekárskych vied Šinja Jamanaka a jeho „postdok“ Kazutoši Takahaši.
“Áno, v porovnaní s embryonálnymi môžu v iPS nastať niektoré zmeny.
„
Prišiel učiteľovi ohlásiť, že na miskách v laboratóriu objavil zhluky buniek. „Máme kolónie,“ povedal.
Aby si Jamanaka kolónie pozrel, musel k mikroskopu. Po ceste svojmu študentovi neveril, stále si myslel, že to musí byť omyl. Nechcel uveriť ani vtedy, keď mal rozrastajúcu sa populáciu buniek priamo pred očami.
Pred dvoma týždňami totiž Takahaši odobral dospelým myšiam kožné bunky a infikoval ich vírusom, aby do nich vniesol elixír mladosti zložený z 24 génov. Bunky sa však vrátili späť v čase, ako keby si uvedomili, že kedysi dokázali viac než len slúžiť ako ochranka povrchu tela.
