G eodézia je jedna z najstarších vied o Zemi. Jej začiatky siahajú do období dávno pred naším letopočtom a spájajú sa nielen s túžbou poznávať, ale predovšetkým s praktickými potrebami života.
Popri základných zememeračských postupoch, ktorých úlohou bolo najmä mapovanie životného priestoru a vytyčovanie stavebných objektov, sa ľudstvo už od nepamäti zaoberalo aj otázkami: Aký tvar má naša planéta? A aká je veľká?
Prvé správy o geodetických či zememeračských schopnostiach pochádzajú z čias starovekých civilizácií od Egypťanov, Babylončanov, Sýrčanov a v Európe od antických Grékov či Rimanov. Vysokú úroveň geodézia však dosahovala aj v Číne, v Indii a v krajinách kultúrnych národov Ameriky.
Už významní grécki myslitelia ako Pytagoras, Platón či Aristoteles tvrdili, že Zem má tvar gule. Prvé historicky známe určenie veľkosti Zeme urobil matematik Eratostenes okolo roku 250 pred n. l., neskôr Poseidonios (135 - 51 pred n. l.).
V období stredoveku to boli arabskí učenci, ktorí okolo roku 827 na príkaz kalifa Al-Mámuna vykonali prvé určenie veľkosti Zeme na základe priameho merania dĺžky 1 stupňa poludníkového oblúku medzi Palmýrou a Rakkou.
Výrazný míľnik v poznávaní našej planéty prinieslo objavenie Ameriky (1492) a prvé oboplávanie sveta Magalhãesovou výpravou v rokoch 1519 - 1522. Asi o dve storočia neskôr, po významných bádaniach Kopernika, Keplera či Galilea, prišiel známy spor o sploštení Zeme medzi Newtonom (zakladateľom teórie gravitácie) a Cassinim.
Tento spor vyústil až do experimentálneho overenia ich tvrdení pomocou tzv. stupňových meraní, a to v rovníkovej oblasti v Peru a v polárnom Laponsku (1735 až 1743). Merania dali za pravdu Newtonovi, čím sa dokázalo sploštenie Zeme smerom k pólom.
Ďalší výrazný krok v geodézii prišiel s vypustením prvej umelej družice. Sledovaním dráh družíc sa mohli ďalej spresňovať informácie o tvare a sploštení Zeme, ako aj o priebehu jej tiažového poľa.
V súčasnosti vieme pomocou družicovej geodézie a globálnych navigačných systémov (napr. americký GPS, ruský GLONASS alebo pripravovaný európsky GALILEO) veľmi presne určovať priestorovú polohu bodov na zemskom povrchu, a tak monitorovať aj deformácie či posuny jej litosférických dosiek.
Od 90. rokov minulého storočia môžeme pomocou tzv. altimetrických družíc veľmi presne monitorovať aj hladinu morí a oceánov.
Od Jadranu k Baltu
Základnou úlohou modernej geodézie je teda určovanie veľkosti Zeme, jej tvaru a tiažového poľa. S tým súvisí aj určovanie polohy bodov na zemskom povrchu. V minulosti sa väčšinou určovala osve horizontálna poloha bodov (polohopis) a osve ich vertikálna zložka (výškopis).
Vertikálna zložka, teda nadmorská výška bodov, sa odvodzovala a ešte vždy odvodzuje z nameraných výškových rozdielov (prevýšení) medzi jednotlivými bodmi na zemskom povrchu, pričom každý výškový systém má definovaný tzv. nultý referenčný bod (bod s nulovou výškou).
Ten je zväčša definovaný priemernou hladinou mora vo vybranom maregrafe (vodočte).
Na území Slovenska bol najdlhšie platný Jadranský výškový systém, a to približne od 80. rokov 19. storočia. Jeho nultý referenčný bod sa nachádzal v Terste pri Jadranskom mori.
