BRATISLAVA. Islanďanom do domov prúdi elektrina najmä z vodných a geotermálnych elektrární. K celosvetovým číslam emisií oxidu uhličitého prispievajú aj tieto elektrárne, no v oveľa menšom množstve ako elektrárne, ktoré spaľujú fosílne palivá.
Napriek tomu sa práve na Islande zrodil zatiaľ najefektívnejší spôsob zachytávania a ukladania CO2 – premenili ho na horninu.
Svoj úspech uverejnili islandskí a americkí vedci v štúdii v prestížnom vedeckom časopise Science.
Roztok emisií a vody sa v čadičovom podloží premení na vápenec (na obrázku biele časti). (zdroj: CarbFix)Špeciálny roztok
Geotermálna elektráreň Hellisheidi ročne vyprodukuje asi 40-tisíc ton oxidu uhličitého. Tento skleníkový plyn, ktorý vzniká aj ako produkt dýchania a horenia zlúčenín uhlíka, je jednou z hlavných príčin globálneho otepľovania. Ročne ho najviac vyprodukujú Čína a Spojené štáty.
Islandský projekt CarbFix má za cieľ bojovať práve proti globálnemu otepľovaniu. V rámci projektu vedci zachytávali emisie CO2 a spolu s ďalšími emisiami zmiešavali s veľkými množstvami vody. Tento roztok následne vstrekli päťsto metrov hlboko do čadičového podložia.
Vysoký tlak, chemické zloženie čadiča a teploty okolo 70 stupňov Celzia spôsobili, že emisie sa začali v pórovitom podloží premieňať na vápenec. Prekvapujúca však bola najmä rýchlosť akou sa premena udiala.
Dvesto dvadsiatim tonám roztoku to trvalo menej ako dva roky, pričom na vápenec sa premenilo až 95 percent z emisií.
Porovnanie metódy, pri ktorej sa CO2 zachytáva v usadených horninách (naľavo) a metódy CarbFix, ktorá CO2 rozpúšťa vo vode a vytvára tak chemickú reakciu. (zdroj: P.HUEY/SCIENCE/AAAS)Čadičové podložie
„Ak by sme chceli, mohli by sme v podstate v čadiči izolovať všetky ľudské emisie CO2. Museli by sme však zachytávať CO2 a dostať ho na iné miesta,“ vysvetľuje pre Washington Post geochemik a ďalší autor štúdie Martin Stute. „A v tom v skutočnosti tkvie problém.“
Islandské geotermálne emisie sa totiž odlišujú od emisií z bežných uhoľných elektrárni. Tie sú omnoho špinavšie a ich zachytávanie je energeticky aj finančne náročné. Pri experimente Islanďanom pomohlo aj vulkanické podložie.
Podľa Sutea však existuje riešenie. „Väčšina oceánskeho dna je tvorená čadičom,“ dodáva pre Wired. „Mnoho elektrární sa nachádza v blízkosti pobrežia. Aj keby CO2 z takýchto úložísk uniklo, dostalo by sa do oceánu, kde by sa okamžite rozpustilo.“
