Ako vnímate z pozície pedagogičky vyhlásenia o klesajúcej kvalite študentov?
„Je ťažké to takto hodnotiť, dnešní študenti majú iný typ vedomostí, ako sme mali my. Počítačovo sú gramotnejší, no bývajú menej všestranní. Moja generácia získavala rôzne zručnosti tým, že sme mali bohaté mimoškolské aktivity, chodili sme na hudobnú a výtvarnú výchovu. Zlepšilo to jemnú motoriku prstov, dokázali sme čítať noty a s hudobným či výtvarným vzdelaním sme si dokázali uvedomiť aj historické a spoločenské súvislosti. Skoro všetci sme športovali. Nejde len o kondíciu, ale skupinové športy nás naučili prihrávať. Uvedomovali sme si, že ak sa tím na striedačke začne hádať, prehrá zápas. Súdržnosť tímu je dôležitejšia ako to, či v ňom hrajú svoje sóla hviezdy. Nová generácia je taká... facebooková. V krčme sedia s mobilmi a maznajú sa s nimi, nie s priateľkou či s priateľom. Naša generácia si síce prečíta maily, ale pri posedení odložíme telefóny a rozprávame sa.“
Prejavuje sa to aj na vašich prednáškach?
„Sú tam aj veľmi šikovní študenti. Vo všeobecnosti si menej píšu poznámky a tým menej sa naučia priamo na hodine. Z psychológie a pedagogiky je úplne jasné, že človek, ktorý si zapisuje, sa naučí viac. Ešte viac, ak si to popritom potichu opakuje. Mnohí však chodia na prednášky ako do kina. Učiteľ už nepíše na tabuľu, ale premieta a oni vedia, že prednášky dostanú v elektronickej podobe a nemusia si ich preto zapísať. Možno majú ten pocit, že učivo majú k dispozícii, teda pociťujú akúsi úľavu. Ale ak sú vedomosti uložené iba v počítači, a nie v hlave, tak študent ťažko nájde súvislosti medzi tým, čo už vie, a tým, čo potrebuje vyriešiť. Nedokáže vedomosti aplikovať. Ďalšia vec je sústredenie. Starší študenti každých 15 minút potrebujú vytiahnuť mobil. Hrozne sa tým rozptyľujú, ale niekedy si pochopenie problému alebo učiva vyžaduje aj polhodinu sústredenia. Tento problém na niektorých zahraničných univerzitách učitelia riešia tak, že svoje prednášky nahrávajú na video a študenti sa tak môžu k určitým častiam hodiny počas domáceho učenia vrátiť. Ja osobne mám rada skôr vyučovanie, pri ktorom študent a učiteľ prežívajú osobné stretnutie.“
Ak hovoríme o konkurencieschopnosti slovenských vedcov, je táto otázka v globalizovanom svete správna? Vedecké tímy predsa bývajú medzinárodné a vo výskume zvyčajne spolupracujú.
„Slovensko dokáže konkurovať, ale pretože nás je pomerne málo, tak nie vo všetkých oblastiach. Nejaký výskum sa robí v rámci Európy, nejaký v rámci Ameriky. Vedecké tímy nie sú čisto národné, je to ako v Lige majstrov. Ani za Manchester United či Bayern nehrajú len ľudia z daného mesta či štátu. Vo vede však nejde o súťaženie, nie je cieľom vyhrať, ale niečo vymyslieť či objaviť.“
Vytvára Slovensko vedcom a študentom dostatočné podmienky na to, aby sa im oplatilo investovať svoj čas a úsilie do vedy?
„Keď sa rozprávam s kolegami, ktorí podobne ako ja čiastočne pôsobia v zahraničí, tak sa ukazuje, že to závisí od konkrétnej inštitúcie. V profesionálnom živote som mala pravdepodobne veľké šťastie a na katedre ma doteraz vždy podporili, nikto mi nehádzal polená pod nohy. Viem, že niektorí ľudia z iných pracovísk mali problém so závisťou a nechceli sa na Slovensko vracať pre nedobrú atmosféru, nie preto, že by tu menej zarobili. Nemôžem nespomenúť aj to, že už vyše desať rokov sú k nám naši belgickí kolegovia neuveriteľne ústretoví a nezištne nám pomáhajú. Tento rok sa situácia trochu zmenila a v rámci európskeho projektu začínajú cestovať aj oni k nám. Na Slovensku sa cítia dobre. Teda vaša otázka môže byť chápaná aj širšie. Slovensko a Slováci bez toho, aby si to uvedomovali, nesú v sebe neuveriteľnú charizmu. A ak na základe vybudovaných priateľstiev vedci zo zahraničia prídu radi na Slovensko, tak sa nám môže spoločne s nimi podariť vybudovať dobré podmienky aj pre tunajšiu vedu.“
Domáce financie teda nie sú najväčším problémom?
