WASHINGTON, D.C. „Budete sa líčiť?“ opýtal sa reportér Sally Ridovej pred jej letom do vesmíru v roku 1983. „Plačete, keď sa vám v práci niečo nepodarí?“ opýtal sa ďalší. „Nepoškodia sa navždy vaše pohlavné orgány?“ „Vy nechcete deti?“
Amerika mala pre svoju prvú astronautku deň pred odletom do vesmíru príval otázok, mnohé z nich boli naozaj absurdné. „Je to škoda, že vás toto vôbec zaujíma,“ povedala vtedy Ridová. „Škoda, že naša spoločnosť sa neposunula ďalej.“
O jednej z nich – „Ako sa vo vesmíre vysporiadate s vašou menštruáciou?“ – sa však stále diskutuje, aj keď NASA od prvého letu Ridovej v riešení tohto problému výrazne pokročila. (Technici sa jej raz opýtali, či jej na týždenný pobyt vo vesmíre bude stačiť sto tampónov, spomenula v rozhovore z roku 2002. „Nie, to by naozaj nebol správny počet,“ odpovedala im vtedy s kamennou tvárou.)
Podľa analýzy vesmírnej gynekologičky Varshy Jainovej a vesmírnej farmakologičky Virginie Wotringovej uverejnenej v žurnále npj Microgravity, treba pri tejto debate zvažovať veľa faktorov.
Problémové začiatky
Menštruácie 400 kilometrov nad Zemou sa až tak nelíšia od tých na zemi, astronautky však stále potrebujú aktuálne informácie o dostupných možnostiach, rovnako ako ženy tu dole.
Pred päťdesiatimi rokmi riešila NASA otázku o menštruácii vo vesmíre tak, že sa jej vyhýbala. „Temperamentný psychofyziologický človek“, t.j. menštruujúca žena, by nemala mať na starosti obsluhu „komplikovaných strojov“, varovali v roku 1964 vo svojej práci autori Johnny Benson Jr a Robert Secrest.
Iní upozorňovali, že znížená gravitácia by mohla vyvolať retrográdnu menštruáciu, keď krv tečie späť do vajíčkovodov a do brucha. Lekári tieto tvrdenia nepodložili dôkazmi, no aj tak sa im podarilo odstaviť program Lovelace pre ženy vo vesmíre na začiatku šesťdesiatych rokov.
