V Európe na prelome 19. a 20. storočia vládla predvojnová nálada a počítalo sa s vojenským stretnutím, ktoré všetci zúčastnení panovníci považovali za pravdepodobné. Snažili sa o to, aby sa pre nich vojna začala s najvýhodnejšími podmienkami a s najlepšími predpokladmi na víťazstvo.
V medzinárodných vzťahoch a diplomacii dochádzalo k významným zmenám v orientácii zahraničnej politiky, ktorú ovplyvnilo vzájomné prepojenie európskych dynastií na základe dynastického prvku a sobášnej politiky. Konflikt 1. svetovej vojny sa začal ako konflikt v rodine.
Vojnu medzi sebou viedli potomkovia kráľovnej Viktórie a ich vzťahy, založené na vzájomnej rivalite, osobných antipatiách, sprevádzané závisťou a žiarlivosťou, ako to už v každej veľkej rodine býva, spôsobili zánik starého sveta a možnosť dynastií a panovníkov ovplyvňovať politické dianie.
Katolíci a tí ostatní
Vojna otriasla celým dovtedy platným politickým poriadkom v Európe, ktorý bol založený na storočia trvajúcej sobášnej politike. Jej dôsledkom bolo, že takmer všetci európski panovníci boli blízki príbuzní.
František Jozef I. (zdroj: Library of Congress)Týkalo sa to panovníckych rodov vo Veľkej Británii, Nemecku, Rusku, Grécku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Španielsku, Juhoslávii, Rumunsku a Bulharsku.
V tomto období v dynastickom prvku zohrávalo svoju dôležitú funkciu náboženstvo, ktoré presne určovalo líniu sobášnej politiky a tým aj orientáciu medzinárodných vzťahov a diplomacie.
Dynastie ako Romanovovci, Hohenzollernovci a Windsorovci boli pravoslávni, luteráni a anglikáni, a preto prípadná konverzia a sobáše medzi nimi boli možné.
Naopak, striktná legitimita a katolicizmus u Habsburgovcov spôsobil, že manželstvo pripadalo do úvahy len s príslušníkmi katolíckych rodov a bolo obmedzené na panovnícke domy južného Nemecka, Španielska, Portugalska a novú možnosť im poskytovali Belgicko a Taliansko.
Je zaujímavé sledovať tento diplomatický a dynastický pletenec príbuzenských vzťahov, ktorý vyvrcholil počas 63-ročnej vlády kráľovnej Viktórie. Známa viktoriánska éra sa skončila jej smrťou v roku 1901, ale sformovala predpoklady svetového výbuchu v roku 1914.
Starý monarcha a milovník zašlých čias
Keď dňa 28. júla 1914, na sklonku svojho života, cisár František Jozef I. začal rozohrávať malú diplomatickú partiu, bol presvedčený, že do mesiaca ju ukončí.
Možno si myslel, že uzavrie svoju vládu aspoň jedným úspešným krokom v pozícii veľmoci na medzinárodnom poli, lebo jeho zahraničná politika bola poznačená samými neúspechmi. Vojnu so Srbskom si predstavoval veľmi jednoducho a v tejto predstave ho udržiaval aj jeho jediný spojenec – nemecký cisár Wilhelm (Viliam) II.
Politická naivita a neprezieravosť Františka Jozefa I. sa dali ospravedlniť dĺžkou jeho vládnutia, ktorej v minulosti mohli konkurovať len francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a anglická kráľovná Viktória. Jeho život a myslenie sa zastavili v 19. storočí. Novú dobu a zmeny nedokázal, alebo možno nechcel pochopiť, čo sa prejavilo aj v častých názorových konfliktoch s jeho manželkou cisárovnou Alžbetou, synom Rudolfom a následníkom trónu Františkom Ferdinandom.
Bolo tragické, že všetci traja oponenti jeho skostnatenej a konzervatívnej politiky, ktorá tak veľmi uškodila monarchii a priviedla ju k jej zániku, už v patovej situácii, v prvom roku vojny, nemohli byť pri ňom.
Na druhej strane, „svojou dlhou vládou poskytoval určitú istotu a silu národom, ktoré sa obávali prevratných revolučných zmien, ktoré mali prísť“, čo veľmi emotívne vyjadril a neskôr vo svojom diele napísal rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, priaznivec a verný obdivovateľ Habsburgovcov aj po ich páde.
Rakúsky cisár František Jozef I. nemal nemeckého cisára Wilhelma II. vo veľkej obľube, lebo stále nemohol zabudnúť na poníženie, ktorému ho vystavili jeho starý otec Wilhelm I. a nemecký politik Otto von Bismarck.
