Fico je zlo a so zlom sa nekolaboruje. Sulík je politický slon v porceláne a nikdy z neho nebude štátnik. Procházka je nedôveryhodný, politika je špina... jednoducho aktér X musí byť nevyhnutne Y. A každý, kto si myslí opak, nech si ma rovno vyhodí z priateľov na niektorej zo sociálnych sietí.
V posledných dňoch sa podobné vyhlásenia šíria nielen priestorom Facebooku či diskusiami pod článkami, no časť z nich je dokonca natoľko extrémna, že ju môžeme vyhlásiť za hysterickú.
Ako je však možné, že takáto miera iracionality sa zrazu objavuje aj pri ľuďoch, ktorých inak považujte za inteligentných či rozhľadených? Ako je možné, že človek dokáže trvať na svojich, niekedy aj extrémnych stanoviskách?
Ako takéto predsudky v našich hlavách vznikajú a čo s tým má spôsob, akým funguje náš mozog?
Ako môžu Bugár či Procházka zmeniť každé dva dni názor (a čo s tým má mozog) Čítajte Prvá informácia
V septembri v roku 1974 zverejnili Daniel Kahneman a Amos Tversky v magazíne Science slávnu vedeckú štúdiu, ktorá ukázala, ako s nami naša myseľ manipuluje. V texte Rozhodovanie pod neistotou: heuristika a predsudky opisujú relatívne jednoduchý matematický experiment.
Dobrovoľníci museli vynásobiť sériu jednoduchých čísel – problémom však bolo, že na to dostali iba päť sekúnd, takže výsledok sa prakticky nedal zrátať. Prvá postupnosť vyzerala ako 1x2x3x4x5x6x7x8, druhá bola obrátená, 8x7x6x5x4x3x2x1.
Výskumníci sa po pár sekundách spýtali na výsledok, takže dobrovoľníci ho odhadovali po prvých niekoľkých násobeniach. Tí, ktorých séria začínala s malými číslami, odhadovali výsledok na zhruba 512 v priemere. Druhá skupina zase odhadovala výsledok na viac než 2-tisíc (skutočný výsledok je 40 320).
Čo tento a mnoho podobných experimentov ukázalo?
Kognitívni vedci to nazývajú ukotvovanie (alebo anchoring). V princípe znamená, že ľudia stavajú svoje úsudky na čriepkoch informácií, ktoré získavajú ako prvé. Táto prvá informácia následne slúži ako kotva a všetky ďalšie zistenia s ňou porovnávame.
